Vstúpenie Krista Pána na nebo - Ascensio Domini

V tento deň si kresťanská cirkev pripomína odchod jej Pána z tejto zeme do neba, čo sa udialo na 40. deň po Jeho zmŕtvychvstaní. Opis tejto udalosti nájdeme v evanjeliu podľa Marka (16,19-20), Lukáša (24,50-53), v Skutkoch (1,9-11) a ešte s malou zmienkou v evanjeliu podľa Jána (20,17). Spomenutie 40. dňa je iba v Sk 1,3. Okrem týchto textov sa nanebovstúpenie spomína ešte v 1Pt 3,22 a nepriamo v liste Židom 4,14- a 9,24. Podľa Sk 1,12 sa všetko odohralo na Olivovej hore neďaleko Jeruzalema.

Spočiatku sa v cirkvi slávilo ako jeden veľkonočný sviatok celé 50-dňové obdobie, tzv. Päťdesiatnica. Aj keď sa nanebovstúpenie Krista považovalo za jednu z najdôležitejších udalostí už vo vyznaniach na prelome 1. a 2. storočia, ba neskôr sa aj cirkevný otec Augustín domnieval, že pripomenutie tohto bolo jedným z najstarších kresťanských sviatkov, s jeho slávením sa stretávame až niekedy v druhej polovici 4. storočia, zo začiatku sa nestretol so všeobecným pochopením a zaužívaný bol v cirkvi od 5. storočia. Dovtedy sa vstúpenie Krista pripomínalo spolu so zoslaním Ducha, pravdepodobne až do 1. konštantinopolského koncilu (381), ktorý odsúdil herézu makedonianizmu (iné názvy: semiariánstvo, pneumatochovia), ktorí odvodzovali Ducha od Syna a odmietali božstvo Ducha. Oddelením týchto dní sa v cirkvi zdôraznila ich odlišnosť.

Zavedením tohto sviatku začal ustupovať význam pripomínanej 50-dňovej veľkonočnej slávnosti, objavilo sa zavedenie pôstu v dňoch pred Vstúpením, zavedenie svätodušnej oktávy obraz 50 dní Veľkej noci rozbil úplne a ešte neskôr reformácia toto rozdelenie zavŕšila vytvorením tzv. svätodušného kruhu.

Vo východnej cirkvi bol tento deň známy pod názvom analepsis (αναληψις), čo v preklade znamená vzatie hore, odtiaľ výraz Nanebovzatie, ale aj deň „episozomené“ (επισωζομενη), deň dokončeného diela Kristovho diela nášho vykúpenia. Na západe sa viac zaužíval latinský výraz ascensio, Nanebovstúpenie, čo poukazuje viac na to, že Kristus sám vstúpil do neba.

Sviatok neskôr naberal na dôležitosti, dostal svoju vigíliu (predvečernú pobožnosť) a v 15. storočí oktávu (osemdňové slávenie). V mnohých krajinách sveta je dňom pracovného pokoja (napr. Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko, Francúzsko a iné). Niektoré cirkvi prijali zvyk, že ak v niektorej krajine nie je tento deň štátnym sviatkom, tak sa môže pripomienka Vstúpenia presunúť na najbližšiu nedeľu.

V súvislosti s dňom Vstúpenia Krista vzniklo mnoho rôznych liturgických tradícií, sviatok sa odrazil aj v umení, predovšetkým v hudbe (napr. Bachovo Oratórium nanebovstúpenia Bwv 11) a postupný vývoj môžeme sledovať zvlášť v ikonografii: kým v katakombách sa tento motív ešte vôbec nevyskytuje, od 4. storočia sa vyvíja v rôznych formách – na obrazoch Kristus vstupuje do neba a je prijímaný Božou rukou, od 6. storočia je obklopený tzv. mandorlou (elipsovitá svätožiara okolo Krista), ktorú k nebu dvíhajú zvyčajne štyria anjeli, okolo roku 1000 sa začína na maľbách objavovať postupné miznutie Krista – často ostávajú viditeľné iba nohy či chodidlá, od 14. storočia už iba stopy.

V propriálnych textoch sa tu stretneme v introite s kombináciou dvoch textov Sk 1,11 a Ž 47,2, v našich agendách už ako starý introit uvedený Ž 68,19. Evanjelium z podania Marka 16,14-20 a epištola Sk 1,1-11.

V Tranovskom kancionáli bolo k sviatku vybratých päť piesní, z nich dve máme aj dnes v spevníku: ES 160 a 163.