Stručná história[1]

 Počiatky zboru

 Pred príchodom reformácie na území dnešného cirkevného zboru stáli dva farské kostoly aj dve fary (jedna v samotných Rankovciach, druhá v Boliarove) – obidva sa už spomínajú ako existujúce v r. 1332[2]. Pri opravách kostola v r. 1810 boli na bočných stenách objavené historické maľby (fresky?) Sv. Mikuláša a Panny Márie, Matky Božej, ktoré však boli znovu omietnuté a zabielené. Z týchto malieb sa usudzuje, že pôvodná farnosť bola pravdepodobne grécko-katolícka.

Neskôr, v 15. storočí sa Rankovce stali pravdepodobne aj miestom prebývania bratríkov. Pri opravách obvodného múrika okolo kostola začiatkom 19. storočia sa našli vstrelené dve delové gule a teda v okolí kostola sa bojovalo, k čomu ho ako miesto opevnenia predurčila strategická poloha v regióne s rozhľadom na široké okolie. Múrik s otvormi (strielne iba zo severnej strany, smerom na dolinu) pravdepodobne postavili práve bratríci ako obranný.

V samotnom kostole, ako aj v bezprostrednom okolí sa nachádzajú pochovaní viacerí ľudia. V starej sakristii v minulosti objavili mužskú a dve ženské kostry, je možné, že sú to pôvodní majitelia Rankoviec, ktorí dali postaviť kostol. Od reformy Jozefa II. sa pochovávalo na cintoríne na okraji obce (dnes nazývaný starý cintorín so zachovanými už iba tromi hrobmi).

Dediny, ktorých evanjelickí obyvatelia tvoria zbor, sú staré. Najstaršia prvá písomná zmienka je o Čakanovciach (1276), potom nasleduje Boliarov (1283), Trsťany (1288), Ďurďošík (1330), Rankovce (1332), Bačkovík a Žírovce (1384), Herľany vznikli podstatne neskôr (prvá pís. zmienka 1487).

O začiatkoch evanjelickej cirkvi v Rankovciach zatiaľ nevieme vlastne nič. V dostupných prameňoch sa uvádza koniec 16. storočia ako začiatok luteránstva v tejto oblasti, ako prvý známy evanjelický farár v Rankovciach vystupuje v roku 1590 istý Václav Bohemus, niekde nazývaný aj Václav Pražský[3], ktorý sa zároveň spomína aj ako farár v susednej Vyšnej Kamenici. Snáď to znamená, že zatiaľ neboli cirkevné zbory dosť veľké, alebo ešte nebolo dosť farárov, aby dokázali duchovne zabezpečiť viaceré dediny? Existoval tu však evanjelický cirkevný zbor aj predtým? Nevieme. Ako sa domnieva autor miestneho rukopisu Protocollum Michal Greczár, prešovská a erdödská synoda (1545 a 1546) určite riešila aj tunajšie územie. Nevieme, či rankovský cirkevný zbor vznikol samostatne, alebo pôvodne patril ako dcérocirkev iba pod niektorý iný. Celkom určite sa miestnymi ochrancami a patrónmi stala rodina Kecerovcov (de Lipócz) z Lipovca.

Pôvodne cirkevný zbor tvorili evanjelici z Rankoviec, Žíroviec, Mudroviec, Boliarova, Čakanoviec a Trstian (zaujímavé, že Bačkovík patril pod Kamenicu[4]). Neskôr, v časoch protireformácie, keď evanjelici stratili kostol v Kecerovciach (Pekľanoch), evanjelici z Peklian, ale aj z Červenice prichádzali do Rankoviec. Potom v r. 1784, v období po Tolerančnom patente, keď vznikol evanjelický cirkevný zbor v Opinej, pekľanskí, červenickí, ale aj boliarovskí a mudrovskí evanjelici sa stali členmi opinského cirkevného zboru. Začiatkom 18. storočia však už boliarovskí a mudrovskí patria do rankovského cirkevného zboru. V Herľanoch žije relatívne nové obyvateľstvo (po niekoľkonásobných vyľudneniach, naposledy z  18. storočia), preto sa neraz nepočítali ako súčasť cirkevného zboru, podobne Ďurďošík.

Dnes tvoria cirkevný zbor evanjelici z deviatich obcí – Rankovce, Boliarov, Bačkovík, Čakanovce, Mudrovce, Herľany, Žírovce, Ďurďošík a Trsťany, geograficky síce trochu odľahlé, ale v minulosti boli cestnými komunikáciami k sebe bližšie[5]. Podľa viacerých súpisov v minulosti bolo obyvateľstvo týchto obcí vždy slovenské (s výnimkou začas nemeckých Herlian).

Podľa vierovyznania žilo v r. 1746 v našich obciach takéto obyvateľstvo[6]:

Rankovce – 54 lut., 11 r. kat., 16 gr. kat., 50 detí, 3 apostati; spolu: 134.

Bačkovík – 22 lut., 8 r. kat., 20 gr. kat., 10 kalv., 30 detí; spolu: 90,

Čakanovce – 39 lut., 16 r. kat., 8 gr. kat., 3 kalv., 34 detí; spolu: 100.

Žírovce – 30 lut., 15 r. kat., 16 gr. kat., 31 detí; spolu: 92.

Herľany – 15 lut., 86 r. kat. (údaj až z r. 1851)[7]; spolu: 101.

Ďurďošík – 12 lut., 219 r. kat., 1 kalv., 15 židov (údaj z r. 1851)[8], spolu: 247.

Trsťany – 88 lut., 102 r. kat., 19 kalv., 8 židov (údaj z r. 1851)[9], spolu: 217.

Boliarov a Mudrovce patrili do šarišskej župy a údaje z týchto dvoch obcí nemáme.

Ako vyzeral pôvodný kostol v Rankovciach, je otázne. Existujú dohady, že pôvodná stavba bola drevená, nahradená v r. 1620 murovaným. Pravdepodobnejšie (kvôli skrytým maľbám na stenách)  sa však ukazuje, že pôvodne stál iba jednoduchý kostol, neskôr bolo v r. 1811-1813 dostavané sanktuárium (oltárna časť, dnes má nižší strop ako ostatná stavba), v r. 1816 bola pristavená veža. Klenbovitý kamenný strop roztláčal múry, preto bol v r. 1863 vymenený za rovný, drevený, dostavaná bola sakristia.[10]

V období protireformácie boli evanjelikom neraz aj násilne odoberané kostoly (najbližšie tak v Boliarove, Pekľanoch, Opinej, Košiciach a inde), prečo ostal rankovský v rukách evanjelikov, nemáme zistené. Ani Greczár sa vo svojom rukopisnom Protokole k tomu nijako nevyjadruje. Snáď to súviselo s článkom Šopronských artikul (r. 1681), ktorý hovoril o tom, že kým v deviatich stoliciach si evanjelici smeli postaviť po dva kostoly (artikulárne), v ostatných siedmich, medzi nimi aj v Abovskej si mali kostoly ponechať, ktoré vtedy užívali. [11] Napriek poprave 4 členov mocnej rodiny Kecerovcov počas krutej Prešovskej jatky (1687) sa reformačné zmýšľanie členov zboru nezmenilo.

Podľa kanonickej vizitácie z 28.4.1743 tu boli dokonca dve menšie fary, na jednej býval už nemocný predošlý farár a na druhej jeho zať, aktuálny farár Ján Sartoris, mali medzi sebou určité rodinné nedorozumenia, ktoré prišiel riešiť superintentent.[12]

Novšie dejiny obce Rankovce zaznamenávajú veľký požiar. Vtedajší farár Jonáš Záborský do Protokolu cirkvi zapísal ako svoje posledné údaje: „Dňa 23. mája 1841 o desiatej hodine večernej vznikol v Rankovciach veľký oheň. Tento oheň strávil kostol tak, že zostali len holučké holé štyri steny, vežu i so zvonom, faru s maštaľami a s vozmi, školu so všetkými k nej prináležiacimi prístavbami.“[13] Sám farár potom našiel útočisko v rodine miestneho obyvateľa, no nepohodol sa s miestnym dozorcom Samuelom Sonntagom z Rozhanoviec, ktorý odmietol zvolať konvent a riešiť stavbu novej fary aj opravu cirkevných budov.[14]

Záborský opisuje Sonntaga ako zadĺženého človeka, z kontextu sa dá vycítiť obvinenie, že cirkevné peniaze použil na svoje dlhy. No medzi ľuďmi v Rankovciach sa traduje informácia o tom, že práveže Záborský bol prudkej a hádavej povahy a je pravdepodobné, že  to bol práve on, kto robil rozbroje, ľudia s ním nesúhlasili a on mal potom s nimi trvalý konflikt. Hneď pri nástupe farníkov okríkol, aby nespievali tak krikľavo.[15] Ocitol sa v ťažkej situácii, v takejto chvíli ho viackrát navštívil katolícky farár z Peklian (dnes: Kecerovce). Záborský mal blízko ku katolíckej viere, nebol ženatý, preto nad pozvaním prestúpiť veľa nerozmýšľal. Bol presvedčený, že na blízkej teologickej akadémii v Košiciach nájde viac možností ako bojovať za slovenský národ. Sľúbili mu po prestupe stať sa profesorom. S rankovským zborom sa rozlúčil v rozvalinách zhoreného kostola 6. februára, konvertoval 10. februára 1842 a stal sa kaplánom v Košiciach. Na sľúbenú profesúru musel čakať 8 rokov.

Kostol, fara, škola aj príľahlé budovy boli znovu opravené po príchode nového farára Karola Zimmermana v r. 1843,[16] cirkevný zbor však ostal veľmi zadĺžený, takže pri príchode ďalšieho farára Jána Hlovíka, brata seniora šarišsko-zemplínskeho seniorátu Adama Hlovíka, tento našiel nielen 1200 zlatých dlžobu, ale aj ľudí unavených po tvrdej zime a nastávajúcej neúrode, ktorí veľmi siahali po alkohole. Národovec Ján Hlovík, sám seba označoval v kronike rankovského cirkevného zboru ako „Spisovateľ“, sa pokúšal zaviesť aj vtedy populárne spolky miernosti, ale márne.

Ján Hlovík zaznamenal búrlivé roky meruôsme, najmä rok 1849, keď sa najmä žírovskí obyvatelia opovážili postaviť na cisársku stranu, v máji 1849 obec obkľúčili maďarské košútovské vojská a palicovaním (30 rán) potrestali 9 mužov, ďalších piatich odsúdili do žalára, bol im zabavený majetok, škoda vyšla na 2000 zlatých. Ale traja z nich ušli a dlho sa skrývali v horách. Podobne sa musel v horách skrývať aj sám Ján Hlovík, pretože sa zaujímali aj o neho.

V roku 1852 splatili posledné dlžoby za obnovené budovy, to sa stalo príležitosťou na zakúpenie organa. Najväčšími sumami naň prispeli jednotlivci z Boliarova, Mudroviec a Rankoviec.

S príchodom farára Andreja Chotvácsa v r. 1862 všetky zápisy v kronike pokračujú až po maďarsky a je potrebné ich preložiť. Celá kronika, Protocollum ecclesiae rankoviensis končí slovenským zápisom v roku 1919 o zvolení farára Pavla Sklenára.

Nová murovaná fara bola postavená v r. 1913 vedľa starej fary.[17]

Pôvodne existovali teda kostoly iba v Rankovciach a Boliarove, neskôr, počas protireformácie, bol kostol v Boliarove odobratý a pridelený rímskokatolíckej farnosti v Kec. Pekľanoch.

Predpokladá sa, že okolo roku 1500 existoval aj drevený kostol v Čakanovciach. Tento bol však neskôr nahradený murovaným (tento stál už v r. 1746, oltár bol z r. 1719), časom však nevyhovoval, pri zemetrasení v r. 1834 sa poškodil[18] a v r. 1841 po veľkom požiari zhorel kostol aj škola, no všetko bolo vďaka obetavosti cirkevníkov rýchlo  znovu postavené.19]  Súčasný, väčší kostol sa podarilo napriek nepriaznivému režimu postaviť v roku 1958 na mieste starého. 

Okolo roku 1696 existoval aj drevený evanjelický kostol v Trsťanoch[20], o jeho umiestnení ani neskoršom údele nevieme nič. Trsťany však podľa súpisu obyvateľov z r. 1746 boli obcou s najväčším počtom evanjelikov v celom našom zbore!

V roku 1832 sa cirkevníci v Bačkovíku rozhodli postaviť novú školu, pretože stará nedokázala poskytnúť dostatok priestoru pre účastníkov služieb Božích, ktoré sa (aj pod vedením učiteľa) konali každú nedeľu. Keď už bolo nanosené množstvo kamenia na stavbu, niekto prišiel s myšlienkou: „Prečo rovno nepostaviť kostol?“ Nápad sa rýchlo zmenil na rozbehnutý plán, k 400 zlatým zozbierali hneď ďalších 300. To bola vtedy veľká suma. Abaujská župa dodala ešte ďalší kameň a dosky a začiatkom roka 1836 sa začalo stavať. Stavba trvala rok a päť mesiacov. V roku 1968 bola ku kostolu pristavaná veža.

V Boliarove bola situácia po odňatí starého kostola zložitejšia. Veriaci z tejto dediny z dnes už neznámych dôvodov[21] najprv chodievali do novovzniknutého opinského zboru, neskôr však prichádzali cez pole do rankovského kostola. Bohoslužby však bývali aj v miestnej škole. V roku 1934 si miestni evanjelici, ktorých bola od reformačných čias v obci stále väčšina, postavili zvonicu z tesaného kameňa a dreva s jedným zvonom[22]. Stále však bola skrytá túžba po vlastnom kostole tak, ako to bolo kedysi. K tomuto došlo až po zamatovej revolúcii, keď v roku 1990 dostali stavebné povolenie. Kostol sa staval pod vedením miestneho kurátora Imricha Hlavatého, ktorý pri stavbe 17.4.1991 utrpel dokonca smrteľný úraz. Nový kostol bol posvätený 23.8.1992.

V troch obciach (Rankovce, Bačkovík a Čakanovce) sú zachované aj správy o cirkevných školách, ktoré existovali až do 20. storočia. 

Z dostupných prameňov vieme napríklad  o evanjelickej škole v Čakanovciach, ktorú si miestni evanjelici postavili v r. 1824 na pozemku darovanom grófom Jozefom Forgáčom, ale napokon sa ukázala drevená stavba ako nevhodná, preto v r. 1877 postavili novú školu. Ale ani toto sa neukázalo ako dobré riešenie, budova bola nízka, na zlom mieste (neskôr sa stala krčmou) a napokon v r. 1897 kúpili budovu, pôvodne patriacu grófskej rodine (Forgachovcov) a táto sa stala cirkevnou školou až do roku 1941, keď ju prevzala obec a zriadila v nej miestnu Obecnú slovenskú ľudovú školu.[23] V súčasnosti budova starej cirkevnej školy ostáva nevyužitá a chátra.

Najnovšia história

Najnovšie dejiny zboru treba hlbšie preskúmať, t.j. medzivojnové a povojnové obdobie. V archíve máme málo informácií. Veľa pomôžu iste spomienky súčasníkov.

Obdobie slobody (a krátko už aj pred ním) prinieslo do cirkevného zboru oživenie najmä s príchodom farára Igora Mišinu. Už predtým tu existovala práca s mladými ľuďmi, najmä zásluhou manželky farára Dáriusa Končeka. Na to v cirkevnom zbore pokračoval život medzi deťmi – samostatné detské besiedky vo všetkých väčších obciach (Rankovce sa stali aj distribučným miestom Detskej misie pre východné Slovensko), práca s dorastom, rozdeleným geograficky na dve skupiny, mládežou, rozvinuli sa biblické hodiny s peknou účasťou na štyroch miestach, pribudol spevokol, stretávanie sa rodín, žien, vyučovanie náboženstva na viacerých školách, letné tábory, v r. 1995 pribudla v cirkevnom zbore ako samostatná kapitola aj misijná práca s rómskou komunitou, od r. 1996 začal vychádzať pravidelný mesačný zborový časopis Slovo. Toto by nebolo vôbec možné, keby nebola podpora mnohých ochotných spolupracovníkov, ktorí si službu rozdelili a tak tvorili spoločenstvo evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Olšavskej doline.

V porevolučnom zápale, v roku 1992 bola generálne prestavaná fara, v tom istom roku si boliarovskí veriaci konečne namiesto plánovanej modlitebne postavili svoj kostol. Tým sa nároky na farára znásobili, pretože takto vznikli štyri bohoslužobné miesta, okrem toho sa raz v mesiaci konajú na ďalších štyroch miestach. Keď bol vtedajší zborový farár, senior košického seniorátu Igor Mišina v r. 2000 zvolený za biskupa Východného dištriktu ECAV, cirkevný zbor si zriadil popri farárskom mieste aj kaplánske miesto. Dve vzniknuté voľné miesta boli obsadené kaplánskym manželským párom Michalom a  Silviou Mišinovcami (synovec Igora Mišinu), ktorí počas svojho krátkeho pôsobenia rozvinuli predovšetkým prácu s dorastom, ich pôsobenie bolo označené ako „zlaté obdobie dorastu“ v cirkevnom zbore. Po nich v r. 2003 z Dunajsko-nitrianskeho seniorátu prišli manželia Ľuboslav a Monika Beňovci.

V r. 2004-2005 bol generálne opravený kostol v Rankovciach, v r. 2007 kostol v Čakanovciach (interiér). V rómskej misii pokračovala práca okrem iného v r. 2004 založením Občianskeho združenia Pre lepší život, čo prinieslo rozšírenie v sociálnej oblasti. Od r. 1999 cirkevný zbor v Herľanoch hosťuje a spoluorganizuje Biblicko-rekreačný týždeň Modlitebného spoločenstva ECAV.

Počtom členov má cirkevný zbor klesajúcu tendenciou[24], kým v roku 1806 mal celkom 1538 duší[25], v roku 1948 1231[26], v roku 2015 vykazuje už iba 740 členov[27].

Osobnosti v histórii cirkevného zboru

Dessewffy, Štefan Maximilián Aristid[28], 1802-1849

Narodil sa v Čakanovciach 2.júla 1802 v bohatej evanjelickej rodine, po štúdiách v Košiciach a Prešove sa v 18. roku života stal vojakom husárskych kadetov, bojoval v napoleonovských vojnách medzi delostrelcami a husármi. V r. 1839 dosiahol hodnosť kapitána a odišiel na dôchodok. Pohnuté revolučné časy v roku 1848 ho znovu vtiahli do víru bojov, nastúpil ako major Národnej gardy. Pre statočnosť a vytrvalosť vo viacerých bojoch bol povýšený do hodnosti plukovníka a získal maďarský Rád vojenských zásluh III. triedy.  Napokon dosiahol hodnosť generálmajora.

V posledných bojoch bol poverený odraziť obrovskú ruskú armádu. Bitka pri Világosi (rumunské Siria) 13. augusta 1849 však znamenala totálnu porážku maďarskej armády. Generál Dessewffy bol odsúdený v rumunskom Arade na popravu obesením, na zásah princa Lichtensteina bola však poprava zmenená z potupného obesenia na zastrelenie. Popravený bol v Arade 6. októbra 1849 spolu s inými dvanástimi vojenskými vodcami revolúcie.[29]

Rodina neskôr dala previezť pozostatky generálmajora Dessewffyho na jeho majetky do Marhane, kde nad farskou záhradou dosiaľ existuje jeho hrobka. V krypte pod čakanovským kostolom je pochovaná jeho matka Juliana s dvomi deťmi.

Ján Sartoris[30], 1705-1768

Pochádzal z Kračúnoviec pri Giraltoviach, štúdiá absolvoval v Prešove, Kremnici, Kežmarku a vo Wittenbergu. Pravdepodobne sa ešte počas štúdií stretol s vplyvom nemeckého pietizmu a napísal niekoľko literárnych prác. Na Slovensko sa vrátil v roku 1730, 1. 7. 1733 bol ordinovaný za farára v Chmeľovci, o rok bol farárom v Rankovciach, oženil sa s dcérou rankovského farára Juraja Očovínyho a o rok bol farárom tu, v Rankovciach. Podľa záznamov mal spory s okolitými kolegami.[31]

Pietizmus bol na ružomberskej synode (1707) označený za nebezpečný smer v cirkvi a Sartoris, ktorý zastával pietistické postoje spolu s mnohými inými farármi tej doby, bol v r. 1737 pre svoje názory na tri mesiace suspendovaný a poslaný až k superintendentovi. Ďalších správ o spore niet, v r. 1754 odišiel za farára do Vyšnej Kamenice, kde bol až do smrti (1768).

V našich zborových dokumentoch sa spomína nesprávne pod krstným menom Juraj.

Michal Greczár, ? - 1840

Tento farár, pôvodom z gemerského Štítnika, pôsobil v rankovskom cirkevnom zbore v rokoch 1808-1840, teda 32 a pol roka, prišiel sem po krátkom pôsobení v susednej Vyšnej Kamenici. Okrem mnohej ostatnej dôležitej práce si dal záležať na spísaní kroniky cirkevného zboru podľa malého latinského rukopisu Protocollum ecclesiae ránkiensis od svojho predchodcu Ondreja Čupku. Túto rozdelil na tri časti, v prvej opísal dejiny cirkevného zboru a starostlivo v nich pokračoval každý rok (tak po ňom vlastne všetci farári až do roku 1919). Druhá časť obsahuje Dokumenty Šarišsko-zemplínskeho seniorátu a v tretej odpísal dôležité kráľovské nariadenia. Pochovaný bol v Rankovciach 7. júna 1840.

Jonáš Záborský, 1812-1876

Slovenský básnik, prozaik, historik, najprv evanjelický, neskôr rímskokatolícky farár, národovec. Pochádzal zo Záboria pri Martine, vyštudoval evanjelické lýceum v Kežmarku, teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, kaplánčil v Pozdišovciach, potom ešte študoval v nemeckom Halle, odkiaľ sa vrátil na chvíľu do Lipt. Mikuláša (pôsobil po boku M. M. Hodžu), až prijal pozvanie do Rankoviec. Tu sa ale dobre nezapísal, seba v „nešťastných Rankovciach“ vo svojej autobiografii[32] opísal ako „perlu na smetisku a sviecu pod šafľom“, farníci jeho štýl kázania označovali za cudzí, katolícky. Ani v kronike zboru sa o cirkevnom zbore nijako so záujmom nezmieňoval. Veľký požiar v r. 1841 ho pripravil o bývanie, mal potiaže so zborovým dozorcom Samuelom Sonntagom, ktorý nechcel povoliť stavbu novej fary. Cítil sa tiež ako národovec nedocenený nielen v dedinskom zbore, ale vôbec v evanjelickej cirkvi. Od katolíckeho farára Andreja Kalása zo susedných Kecerovských Peklian dostal pozvánku, aby prestúpil do katolíckej cirkvi, kde dostane nielen lepšie podmienky na živobytie, lepší plat, ale bude mať aj lepšie možnosti na svoje uplatnenie sa vo svojom národnom cítení. 10.2.1842 naozaj aj prestúpil do katolíckej cirkvi, doplnil si vzdelanie v seminári v Košiciach, na pridelenie kaplánskeho miesta však musel čakať až do novembra 1843, potom sa stal nemeckým kaplánom v Košiciach, ale pre svoj panslavizmus sa všade cítil opovrhovaný.

V revolučných rokoch sa dostal aj do väzenia, neraz stál v rozpore so Štúrom, v r. 1850 sa stal profesorom gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach, pôsobil ako redaktor Slovenských novín vo Viedni, vydal viacero básnických zbierok, ako aj satirických próz, humoresiek, drám, autobiografických diel, ale najmä hodnotných historických prác. V nich prijal kodifikovanú slovenčinu.

Po konfliktoch s bachovskou cenzúrou sa v r. 1843 stal farárom v Župčanoch pri Prešove, kde mal viaceré spory s miestnymi farníkmi. Tam aj zomrel v zatrpknutosti v r. 1876.[33]

V Rankovciach má umiestnenú pamätnú tabuľu, pôvodne ju chceli umiestniť priamo na kostole, ale preto, že sa nezapísal dobre ako farár, cirkevníci toto umiestnenie odmietli a možno ju nájsť na budove bývalého obecného úradu.

Ján Hlovík, 1804-1862

Ján Hlovík, brat seniora šarišsko-zemplínskeho seniorátu Adama Hlovíka, pochádzal z Párnice, študoval v Ožďanoch, Kežmarku a v Prešove. Najprv pôsobil ako učiteľ vo Fóte v Peštianskej stolici, odkiaľ sa odobral na teológiu do Bratislavy. Po skončení štúdia bol profesorom rétoriky na gymnáziu v Lučenci, potom nastúpil po svojom bratovi za evanjelického farára do Kladzian v šarišsko-zemplínskom senioráte.

Odtiaľ v r. 1845 prijal pozvanie od rankovského cirkevného zboru, ktorý našiel po znovuopravených cirkevných budovách (kostol, fara, škola po požiari z r. 1841) vo veľkých dlžobách, ľudí prepadnutých alkoholizmu, snažil sa založiť spolok miernosti (po úspechoch v tejto oblasti na predchádzajúcom pôsobisku v Kladzanoch). V Rankovciach pôsobil 17 rokov, zomrel 27. marca 1862, tu je aj pochovaný.

Ján Hlovík sa už ako bratislavský študent prejavoval literárne, bol tiež stálym členom spolku Tatrín. V Kladzanoch mimoriadnu pozornosť venoval zbieraniu zemplínskych ľudových piesní a národno-buditeľskej práci, v Rankovciach sa sústredil predovšetkým na archeológiu a matematiku, napísal dve jeho práce z týchto oblastí: o kamennom oltári v rankovských horách a v matematickom svete rozruch vzbudilo jeho dielo Metóda delenia uhlov. Veľký význam má aj jeho zberateľská činnosť, v ktorej sa zameral na zemplínske ľudové piesne. Časť z nich sa zachovala v rukopisnej zbierke zemplínskych ľudových balád pod názvom Zemplínske spievanky.[34]

Daniel Janšo, 1922-1989

V náročnom období nástupu socializmu do rankovského zboru 1. mája 1951 nastúpil ako námestný farár Daniel Janšo, rodák z obce Repištia pri Ratkovej v gemerskom senioráte. Teológiu študoval v Bratislave, kaplánske miesto dostal v Litpovskej Porúbke a odtiaľ prišiel do Rankoviec, kde pôsobil iba veľmi krátko – dva roky. Ľudia si ho obľúbili, ale nepriateľstvo komunistického zriadenia mu nedoprialo dlhšie pôsobenie. Prichádzali na neho udania, že odmieta nedeľné brigády, brojí proti zakladaniu roľníckeho družstva, ďalej že učí deti zdraviť sa nábožensky (evanjelický pozdrav: „Pán Boh vám daj dobrý deň!“), v kázňach má výroky s protištátnym zameraním, ako napríklad: „Nezrádzajme Krista za peniaze!“, alebo „Zvony naďalej zvonia a zvolávajú ľudí do chrámu.“ Na deň 29. mája 1953 ho pozvali na cirkevný referát do Sečoviec a ako išiel na motorke cez Herľany, tam ho chytili žandári, strčili do auta bez okien a odviezli na Sedriu do väznice do Košíc, týrali ho a veľa trpel. Vykonštruovali na neho, že vlastnil protištátnu vysielačku a chceli ho odsúdiť na 25 rokov. Nič však nedokázali a po pol roku – síce už s nastálo podlomeným zdravím - bol prepustený. Medzitým sa o jeho manželku postarali cirkevníci, najmä z Čakanoviec.

Do Rankoviec sa už vrátiť nesmel (jeho miesto nakrátko zaujal ďalší perzekvovaný ev. farár – Dušan Albíni), od r. 1954 nastúpil za farára v Poltári, novohradský seniorát, kde kvôli štátnym orgánom síce ťažko, ale predsa požehnane pôsobil, neskôr ho opäť násilne preložili do Českého Brezova, odkiaľ na jar 1989 aj pre pretrvávajúce zdravotné problémy odišiel na dôchodok. Zomrel len niekoľko dní pred revolučnými dňami, 4. novembra 1989 a ani sa nedožil vytúženej slobody.

Po páde totality bol Daniel Janšo plne rehabilitovaný, evanjelická cirkev mu vyslovila úprimné uznanie, obdiv a úctu za statočnosť, ktorú prejavil a dokázal v čase svojho poníženia a utrpenia a udelila mu plaketu Daniela Krmana.[35]

Igor Mišina, 1951-

Syn farára Jozefa Mišinu, najprv pôsobil v Ladzanoch v Honte, potom v Koceľovciach na Gemeri, v r. 1984 prišiel za zborového farára do Rankoviec. Počas jeho služby v cirkevnom zbore došlo k oživeniu, veľa pracoval na osobnom duchovnom raste jednotlivcov, rozvinul službu pracovníkov s deťmi, mládežou, bol založený zborový spevokol, cirkevný zbor otvoril pre rómsku misiu. V r. 1994 sa stal seniorom Košického seniorátu, v r. 2000 biskupom Východného dištriktu ECAV na Slovensku, potom ešte pôsobil do r. 2016 v cirk. zbore Háj v Turčianskom senioráte, v súčasnosti pôsobí ako farár v Košiciach na Terase.

Menoslov farárov pôsobiacich v zbore[36]

1. Václav Bohemus              1590

2. Pavel z Rankoviec            1591-1595

3. Peter Hostnib                  1596

4. Jozef Mader                     1597

5. Albert Patecki                  1598

6. Albert Bohemus              1598 – 1622

7. Ján Bohemus                   1622 - 1623

8. Pavel Varaljai                   1624

9. Michal Stankovič             1625-1626

10. Krištof Hederi                1627

11. Michal Vidra                  1628 – 1668

12. Mikuláš Belussi              1668 –1680

13. Michal Hedry                 1680 – 1686

14. Michal Bruško                1686 – 1704

15. Gabriel Gyöngyössy       1704 – 1709

16. Juraj Hedry                    1709 – 1724

17. Juraj Očovíny                 1724 – 1734

18. Juraj Sartoris                  1734 – 1754

19. Jozef Dlháni                   1754 – 1755

20. Andrej Fabriczy              1755 – 1773

21. Ján Krasnec Draškóczy   1773 – 1775

22. Samuel Jestrebíny         1775 – 1795

23. Andrej Čupka                 1795 – 1807

24. Samuel Strečko              1807 – 1808

25. Michal Grecár                1808 – 1840

26. Jonáš Záborský              1840 – 1842

27. Karol Zimmerman          1842 – 1845

28. Ján Hlovík                      1845 – 1862

29. Andrej Chotvács            1862 – 1869

30. Pavel Osztermann         1869 – 1909

31. Michal Lukáčik               1910 – 1915

32. Pavol Sklenár                 1915 – 1950

33. Daniel Janšo                   1951 – 1953

34. Dušan Albini                  1953 – 1954

35. Dárius Konček                1954 – 1983

36. Igor Mišina                    1984 – 2000

37. - 38. Michal a Silvia Mišinovci   2001 – 2003

39. - 40. Ľuboslav a Monika Beňovci 2003 –

Pramene

1. Protocollum Ecclesiae Ránkiensis, rukopis od r. 1819
2. Hörk József: A Sáros-Zempléni Ev. Esperesség története. Kassa 1885.
3. Varsík Branislav: Osídlenie Košickej kotliny, III. zväzok, SAV Bratislava, 1977
4. Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 3, Tranoscius, 2002
5. Zsinka Ferenc: Magyar protestáns egyháztörténeti adattár. XIII. Budapest 1929
6. Práca Milana Vojtku o vývoji kostola v Rankovciach, strojopis z r. 1994
7. Školská kronika obce Čakanovce
8. Kronika obce Boliarov
9. Záborský Jonáš: Rodine v Záborí, Slov. ped. knižnica, Košice, 1924
10. Pavel Uhorskai: Cirkev v útlaku, II zväzok, 2016, pred publikovaním, © textu Viola Fronková
11. časopis Priateľ knižnice, Žilinský samosprávny kraj, č. 2/2013
12. Evidenčný list Cirk. zboru Rankovce, 1948
13. Buďte jedna duša a jedna myseľ, správa o činnosti Predsedníctva ECAV za 2014,vydala ECAV, 2015
14. Výročná správa Cirkevného zboru ECAV Rankovce za rok 2015
15. Jaroslav Maďar: Dejiny slovenského pietizmu a jeho vplyv na spoločnosť a kultúru, Praha 2011, dizertačná práca

 Internetové zdroje:

1. https://hu.wikipedia.org/wiki/Arisztid_Dessewffy
2. https://en.wikipedia.org/wiki/Arisztid_Dessewffy
3. http://www.tyzden.sk/casopis/12393/jonas-zaborsky-proti-vsetkym
4. https://sk.wikipedia.org/wiki/Jonáš_Záborský
5. http://www.kladzany.sk/staryweb/jhlovik.html