Vianoce - v liturgii cirkvi

Slávenie vianočných sviatkov sa objavilo neskôr, než veľkonočných. Predpokladá sa, že niekedy okolo roku 300, ba možno aj skôr. Sú to jediné dva sviatky (Vianoce a Veľká noc), keď sa v cirkvi konalo v jeden deň viac slávnostných bohoslužieb.

Oktávy. Oba sviatky dostali svoje oktávy, to znamená osemdňové obdobie špeciálnych bohoslužieb. Oktávy pochádzajú už zo 4. storočia, no v takomto zmysle sa začali dodržiavať až v 8. storočí a neskôr pribúdali ďalšie a ďalšie. K Vianociam sa viaže týchto osem dní:

1. 25. december – sviatok narodenia Pána Ježiša (nedeľa počas oktávy bola dňom Božej rodiny)

2. 26. december – sviatok diakona Štefana, prvého kresťanského mučeníka

3. 27. december – sviatok evanjelistu Jána

4. 28. december – sviatok tzv. mláďatiek, detí, ktoré dal povraždiť Herodes

5.-7. – 29.-31. december – ďalšie dni oktávy

8. 1. január – bol deň Božej matky Márie a zároveň deň dávania mena Ježiš

V niektorých tradíciách bolo zavedených až 12 vianočných dní (do 5. januára) – obe čísla – 8, aj 12 sú biblickými symbolmi úplnej dokonalosti.

25. december – 1. slávnosť vianočná. Narodenie Pána. Nativitas Christi.

(24. december – Štedrý /Dohviezdny/ večer. Nocturna natalis.)

Vianočný sviatok začínal teda prvým dňom oktávy – sviatkom narodenia Pána Ježiša. V starocirkevnej tradícii sa k tejto príležitosti stretneme s troma, ba až štyrmi bohoslužbami:

1. vigília v predvečer

2. v noci, väčšinou priamo o polnoci

3. na svitaní

4. vo sviatok ráno, dopoludnia

1. Štedrý večer. Vigília v predvečer sviatku označovala koniec adventného pôstu (pôst sv. Martina). 24. december patrí ešte stále k adventu, preto sa ešte stále dodržiava zriekanie sa jedla, prípadne aspoň určitých jedál. Bohoslužba večer mávala svoj špeciálny program, liturgiu. Konala sa spravidla až po zotmení podľa zmyslu biblickej 1M 1,5: „A bol večer a bolo ráno: prvý deň.“ Preto sa začínalo s oslavou už večer a po nej, alebo už aj pred ňou prichádzalo množstvo ľudových zvykov a tradícií, ktoré tu nie sme schopní obsiahnuť. Dosiaľ sa najviac tradícií počas celého roka spája práve so Štedrým večerom.

V našej evanjelickej kultúre, najmä na Slovensku, sme si zvykli začínať Vianoce Štedrovečernými bohoslužbami, ktorými sa symbolicky prelamuje adventný čas do vianočného. Tomu je prispôsobený aj poriadok služieb Božích – začína sa najprv adventnými piesňami aj antifónou a až po žalme sa menia piesne na vianočné (toto je až od predošlej, Petríkovej agendy, dovtedy sa na Štedrý večer spievali len vianočné piesne). Bohoslužby sa postupne rozvíjali na dnešnú formu.

Ako odporúčaná téma v našej súčasnej agende je uvedená Plnosť času, v predošlej agende Slovo a Syn.

Pre tento deň sa v rôznych kútoch Slovenska užívali viaceré názvy, od asi najstaršieho, ešte predkresťanského Kračúna po u nás spomínaný Dohviezdny večer, čo býval pravdepodobne názov užívaný najmä na Liptove. Latinský názov Nocturna natalis znamená v preklade Noc pripomienky narodenia (narodenín).

Zaujímavým je, že vo východnej cirkvi (informácia z Ukrajiny) majú aj druhý Štedrý (Svätý) večer – v predvečer sviatku krstu Pána (naše Zjavenie).

2.  Polnočná bohoslužba (nokturna) pochádza z druhej polovice 5. storočia a snaží sa zvýrazniť chvíľu narodenia Pána, ktorá sa podľa evanjelia udiala v noci (L 2,7-11) – hoci sa tam nepíše, že by sa to stalo presne o polnoci. Existujú oblasti, kde sa konajú polnočné bohoslužby aj v evanjelickom prostredí, u nás boli zrušené Ružomberskou synodou v roku 1707.

3. Bohoslužby na svitaní (niekde nazývané Aurora – Zornička) majú svoju zvláštnu históriu, nezávislú na Vianociach Pôvodne boli pripomienkou kresťanskej mučeníčky Anastázie zo Sirmia (†25.12.304). Niekedy v 9. storočí sa stali vianočnými bohoslužbami s vysvetlením stredovekých mystikov, že preto je na deň Božieho narodenia trojo bohoslužieb, pretože sa Kristus narodil trikrát: prvé bohoslužby sú pripomienkou narodenia Krista z Otca nebeského, druhé narodenie Krista v tele a tretie narodenie Krista v srdci človeka. U nás boli tieto bohoslužby zrušené taktiež Ružomberskou synodou v r. 1707.

4. Bohoslužby cez deň, teda už v bežný čas boli vyvrcholením celého nočného čakania na plné oznámenie narodenia Pána. Niekde sa bdelo celú noc a všetky bohoslužby boli pretrvávajúcou vianočnou vigíliou vyzerajúcou prichádzajúceho Krista.

Texty na 1. vianočný sviatok pochádzajú z pôvodných textov na polnočnú bohoslužbu:
ako introit Iz 9,2-7, v neskoršej obmene Ž 93,1-2, epištola Tit 2,11-14 a evanjelium L 2,1-14. Téma sviatku Zjavila sa milosť Božia vychádza z epištoly, no – keďže ide o slávnosť – počas bohoslužieb namiesto epištoly spievame žalm, podľa agendy odporučený Ž 96,1-3.10-13, v predošlej agende sa opakoval ten zo Štedrého večera – Ž 2.

(Texty aurory, bohoslužby na svitaní: introit – Iz 9,5-6, epištola – Tit 3,4-7, evanjelium – L 2,15-20. Texty dennej bohoslužby: introit - Iz 9,6 + Ž 98,1a, epištola – Žid 1,1-12, evanjelium – J 1,1-14.)

V Tranovskom kancionáli nie sú nijaké odporučené piesne k Štedrému večeru, k 1. vianočnému sviatku je ich deväť, z nich sedem je v súčasnom spevníku: ES 41, 45, 46, 47, 49, 56 a 60.

Tri špeciálne dni po prvom vianočnom sviatku:

Na sledovali tri dni špeciálnych pripomienok biblických postáv, o ktorých cirkevný otec Augustín  v jeho diele Boží štát hovorí, že kým je Štefan označovaný ako mučeník, Ján je pripomínaný pre jeho osobitnú blízkosť k Pánovi a pamiatka zabitia neviniatok vo vianočnom čase narodenia Spasiteľa dramaticky ilustruje neustálu pravdu, že sme vždy, uprostred života zároveň v smrti.

Stredovekí učenci poukazovali pri týchto troch sviatkoch na trojaký druh mučeníctva:

1. Štefan – mučeníctvo podľa vôle, aj skutku;

2. Ján – mučeníctvo podľa vôle, ale nie skutku;

3. Neviniatka – mučeníctvo podľa skutku, ale nie vôle.

1.) 26. december – deň mučeníka Štefana

Cirkev si veľmi skoro začala pripomínať pamiatku jednotlivých mučeníkov cirkvi v deň ich martýrskej smrti – tento deň označovali za narodenie mučeníka pre nebo. Pamiatka na Štefana ako vôbec prvého mučeníka cirkvi „narodeného pre nebo“ dostala miesto ešte na prelome 3. a 4. storočia hneď po pripomienke narodenia Krista. V cirkevnom roku to je teda pripomienka „narodenia pre nebo“ (= mučeníckej smrti) úplne prvého mučeníka cirkvi.

Sviatok mučeníka Štefana sa začal pripomínať už niekedy na prelome 3. a 4. storočia vo východnej cirkvi, prvá písomná zmienka o sviatku je z roku 411. V západnej cirkvi sa rozšíril až v 6. storočí. V cirkvách východného obradu sa Štefan pripomína 27. decembra, niekde (srbské pravoslávie) až 9. januára.

Čo sa týka textov ku sviatku, introit sa uvádza pomerne komplikovaný výber veršov zo 119. žalmu: 23a.95a.22b.1. Zrejme neskôr bol nahradený jednoduchším Ž 100,1-2. Ako epištola je predpísaný text zo Skutkov apoštolských, samotný príbeh umučenia diakona Štefana: Sk 6,8-15.7,1-60, resp. u nás s vynechaním veršov iba 6,8-15.7,54-60. Evanjelium Mt 23,34-39 je Ježišovým plačom nad Jeruzalemom, ktorý vraždí svojich prorokov.

V Tranovskom kancionáli bolo pre tento sviatok odporučených celkom 11 piesní, z nich máme týchto šesť aj v našom súčasnom spevníku: 55, 59, 79, 475, 502 a 512.

2. 27. december – sviatok evanjelistu Jána.

V rámci oktávy sa pripomínal sviatok Jána evanjelistu, ktorý býva v teológii stotožňovaný s učeníkom Jánom. V cirkvi bol už vo 4. storočí spočiatku pripomínaný spolu s jeho bratom Jakubom, ktorý bol jedným z prvých mučeníkov cirkvi, obaja sú v evanjeliách označovaní  ako synovia Zebedeovi. Ján podľa všetkého umrel prirodzenou smrťou. Neskôr (13. stor.) sa v stredovekej cirkvi k Jánovmu sviatku pripojilo požehnávanie vína podľa legendy o podávaní otráveného vína apoštolovi.

Reformátori ponechali tento sviatok aj v evanjelickej cirkvi a u nás sa udržal až do Peštianskej synody v roku 1791, poznačenej racionalizmom, ktorá ho spolu s ostatnými sviatkami zrušila, okrem výročných slávností ponechala iba sedem biblických sviatkov.

3. 28. december – Mláďatká (Dies Innocentium, festum Sanctorum parvulorum).

Cirkev ustanovila tento sviatok už dávno, o jeho pôvode veľa nevieme. No nebolo to skôr ako na konci 4., alebo dokonca až 5. storočia, do súvisu s Vianocami a Štefanom sa dostáva až niekedy v roku 485. Západná cirkev ho svätila 28. decembra, východná 29. decembra. S chronologickými udalosťami narodenia Pána Ježiša však tento deň nemá spoločné, i keď napr. Arméni veria, že sa tieto udalosti  vraždenia detí kráľom Herodesom udiali pätnásť týždňov po narodení (sviatok sláva až 11. mája), no niet k tomu ich tvrdeniu nijakého dôkazu.

Sviatok sa konal vo vianočnej oktáve jednoducho preto, lebo tieto deti položili svoj život kvôli narodenému Spasiteľovi a cirkev ich priradila po mučeníkovi Štefanovi a apoštolovi Jánovi do špeciálneho sviatočného trojdnia. Názov sviatku Mláďatká (Infantes = malé deti) sa užíval vo väčšine sveta, v Ríme dostal názov Neviniatka (Innocentes).

V evanjelickej cirkvi sa dodržiaval až do Ružomberskej synody v r. 1707, ktorá sa k nemu už nepriznala.

29.-31. december

Kým v rímskokatolíckej cirkvi sa od 17. storočia ujal pre nedeľu počas oktávy po 25. decembri sviatok Svätej rodiny a ak pripadla táto nedeľa na iný sviatok počas oktávy, tak ho nahradila, u evanjelikov nebol zavedený.

29. december sa v niektorých oblastiach stal sviatkom Tomáša Becketa, arcibiskupa z Canterbury,  ktorý bol v tento deň v roku 1170 vojakmi umučený, v evanjelickej cirkvi nebol zavedený.

30. december nedostal špeciálny sviatok, neskôr sa stal v katolíckej cirkvi pripomienkou pápeža Félixa I. († 274)

Zato 31. december ako posledný deň občianskeho roka dostával postupne svoj iný, než iba oktávový zmysel. Tento deň v zmysle konca občianskeho roka nemá v starých lekcionároch predpísané texty, pôvodne ani nebol bohoslužobným dňom, ani v našich agendách sa pri ňom neobjavuje introit. Neskôr mu však bol priradený 121. žalm. Bohoslužby v tento deň začala cirkev praktizovať až v 17. storočí s vážnym charakterom v protiklade k svetským oslavám; konajú sa ako večerné bohoslužby s upraveným programom. Zvláštnosťou je chýbajúci evanjeliový text, ako liturgický text sa uvádza iba Ž 90, alebo 103, v Braxatorisovej agende (1922) je namiesto žalmu uvedený text Iz 12 (1-6) s nápevom evanjelia.

Liturgická farba ostáva biela pre vianočné obdobie (oktáva), v ktorom sa stále nachádzame.

My síce neoslavujeme svätcov podľa rímskych poriadkov, no označenie dňa ako Silvester sa ujal aj u nás. Silvester I. sa narodil pre nebo (tak sa označoval dátum smrti pri veriacich) práve 31.12. (roku 335) ako prvý svätý spomedzi pápežov, ktorý neumrel mučeníckou smrťou. Bol pápežom, vlastne rímskym biskupom, keďže titul pápež začali rímski biskupi používať až o polstoročie neskôr, v čase, keď cisárom ríše bol Konštantín Veľký. Silvester I. pôsobil počas dôležitého nicejského koncilu (325), i keď sa ho osobne nezúčastnil, čím prejavil nesúhlas s tým, že koncil zvolal cisár, nie cirkev. Vo svojom úrade bojoval vieroučný boj s ariánmi, donatistami a inými ranými sektami, zaviedol liturgické zmeny, napr. zaviedol stavané kamenné oltáre namiesto dovtedajších drevených.

Niektorí autori poukazujú na symbolický vzťah medzi koncom roka 31.12. a Silvestrom I. v tom, že oboma niečo končí a iné začína: 31. decembrom končí civilný rok a začína nový, Silvestrom I. končí doba rímskeho prenasledovania kresťanov a začína nové obdobie.

V Tranovskom kancionáli nebol oddiel piesní venovaných starému roku, až v prídavkoch – v staršom sa objavili tri (č. 1057 – 1059), najnovšom prídavku už slovenských piesní z r. 1932 sa objavuje ešte jedna – pod číslom 11 od Ondreja Miloslava Bellu: Pomáhal nám Hospodin. K tejto príležitosti tam bol neskôr odporučený výber desiatich piesní, z nich sa do súčasného spevníka dostalo päť: ES 65, 259, 338, 343 a 350.