Veľká noc - v liturgii cirkvi

Veľká noc ako „kráľovná“ všetkých kresťanských sviatkov, alebo „matka všetkých svätých vigílií“ (Augustín) je vôbec prvým sviatkom, ktorý si cirkev pripomínala. Pápež Lev Veľký († 461) ju nazval „najväčším zo sviatkov“ s tým, že Vianoce sú iba prípravou na ňu. Od nej sa odvíja (okrem solárneho ustanovenia vianočného kruhu) úplne celý cirkevný rok – ona určuje počet nedieľ po Zjavení, ako aj počet tých po Trojici.

Vývoj v prvých storočiach – veľkonočná vigília. Spočiatku, v ranej cirkvi – najmä v Malej Ázii a Sýrii sa všetky veľkonočné udalosti (smrť, vzkriesenie, ba niekde aj vstúpenie) pripomínali na veľkonočnej vigílii, nočnej bohoslužbe zo soboty na nedeľu, ktorej predchádzal pôst počas jedného, až šiestich dní. Takýto pôst bol veľmi prísne dodržiavaný a bol považovaný za úvodné obdobie Veľkej noci – ako prechod Krista zo smrti do života. Nočná vigília sa časom vyvíjala, pozostávala z čítania biblických textov (v rôznych tradíciách rôzny počet – od 5 do 15) v striedaní s modlitbou a piesňou.

V tomto bdení a očakávaní ostávali kresťania až do polnoci, keď pristúpili k Večeri Pánovej (eucharistii) na znak radosti zo vzkriesenia a vyvýšenia Pána. Počas nočnej bohoslužby sa zapaľoval strážny oheň, ľudia zapaľovali lampy, fakle, zapaľovala sa veľkonočná svieca (paškál). Svetla v nočnej vigílii bolo vraj viac ako cez deň (Cyril Jeruzalemský).

Od 4. storočia sa začal práve počas tejto bohoslužby konať krst pripravovaných krstencov (kto nemohol z nejakých dôvodov vtedy, bol pokrstený neskôr, na Turíce). Súviselo to aj s chápaním slov apoštola Pavla o súvislosti vzkriesenia Pánovho s krstom človeka (R 6,3-11). Až teraz môžu noví pokrstení, oblečení v bielom pristúpiť k sviatosti Večere Pánovej.

Kvôli tomu, že nočná vigília neraz trvala až do rána – často pre veľký počet krstencov, predovšetkým v mestách (napr. v Konštantinopole bolo v roku 404 pripravených ku krstu až 3000 krstencov), bežná bohoslužba v nedeľu sa potom už nekonala. Pozdejšie sa čas bohoslužby presúval na skôr, vo 8. storočí sa začínalo v popoludňajších hodinách vyjdením prvej hviezdy, ešte neskôr sa vigília s krstom a Večerou Pánovou začínala už v sobotu ráno a nedeľa potom dostala svoje samostatné veľkonočné bohoslužby.

Veľkonočné bohoslužby naberali na pestrosti, zvykovosti a bohatosti v procesiách, posväcovaní ohňa, požehnávania jedla a rôznych tradíciách.

Veľkonočná nedeľa ako pripomienka najväčšej udalosti, keď sa Kristus ukázal ako Víťaz nad smrťou. Vzkriesenie je hlavnou a základnou zvesťou cirkvi, bez nej by podľa 1K 15,13-17 kresťanstvo vôbec nemalo zmysel a život človeka by stratil svoj cieľ.

Nedeľa je tretím dňom Veľkonočného trojdnia (triduum paschale) a zároveň prvým dňom 50-dňového veľkonočného obdobia radosti kresťanskej cirkvi zo vzkriesenia jej Pána. V kresťanskom staroveku sa stretneme s jej viacerými názvami: Dominica sancta, Dominicum Paschae, In diem vero sanctum Paschae. Typickou bola nočná veľkonočná vigília s krstom katechuménov (neofytov) a eucharistiou, opísaná vyššie. Potom sa už druhé bohoslužby nekonali. Keď sa ale vigília niekedy v 6. storočí presunula a končila už pred polnocou, nedeľa dostala svoj bohoslužobný formulár a namiesto veľkonočnej noci si cirkev najprv v rámci ľudovej zbožnosti vytvorila slávnosť vzkriesenia Pánovho, Resurrectio Domini, ako ho už nájdeme aj v našej cirkvi.

V období reformácie sa k vigílii ozývali pozitívne (Filip Melanchton), ale aj negatívne hlasy (Andreas Osiander). Spočiatku bola vigília vo vznikajúcom evanjelickom prostredí dvojjazyčná – časť latinsky, časť nemecky. Odstránené z nej však boli všetky neevanjelické prvky (nevychádzajúce z Biblie) – požehnávanie ohňa, sviec, vody, jedla, bylín, vzývanie svätých. Od roku 1582 sa od vigílií v Nemecku upúšťalo. V našom, slovenskom prostredí sa evidentne dlhšie zachovávali a po nemeckom vzore ich vo svojich kánonoch odporúčala odstrániť ružomberská synoda (1707), napriek tomu ešte ostali zaužívanými, čo dosvedčuje aj Krmanova agenda (1734) a Peštianska synoda (1791), ktorá zopakovala príkaz ich odstránenia. V polovici 20. storočia sa v Nemecku objavili pokusy o ich opätovné zavedenie (tzv. berneuchenská vigília z r. 1951), ktoré našli potom svoje pokračovanie v súčasnej nemeckej agende (VELKD).

V rímskom prostredí sa „zviazané“ zvony z predošlých dní opäť „rozviazali“ a začali zvoniť. V 9. storočí sa stretneme so špeciálnym veľkonočným pozdravom pri vstupe do kostola: Surrexit Dominus vere (vstal Pán naozaj), čo dnes poznáme najmä medzi našimi gréckokatolíckymi ako krásny pozdrav: Christos voskres – voistinu voskres!

Nedeľné bohoslužby cez deň dostali svoje propriálne texty – v našich agendách máme ako starý introit uvedený Ž 8,5-7, evanjelium je Mk 16,1-8 o samotnom vzkriesení Pána a epištola – trochu zvláštna 1K 5,6-8, alebo neskôr 1K 15,1-11 o zmŕtvychvstaní.

V Tranovskom kancionáli máme k veľkonočnej nedeli odporučených osem piesní, z tohto výberu sa len tri dostali do súčasného spevníka: ES 128, 138 a 143.

Nedeľa dostala aj popoludňajšie nešpory – pôvodne s obradom pripomínania si svojho krstu.

Veľkonočný pondelok – oktáva. Absolútnym vrcholom, najdôležitejším okamihom celého cirkevného roka je práve Veľká noc, od ktorej sa v ňom všetko rozpočítava. Najbližších 50 dní, obdobie až po Turíce, dostalo názov Pentecoste (Päťdesiatnica) a bolo celé považované za jednu veľkú veľkonočnú slávnosť. V mnohých cirkevných tradíciách sa preto dosiaľ všetky nedele tohto obdobia nazývajú nedeľami Veľkej noci, nie nedeľami po Veľkej noci. Svedectvá o tomto období máme už z 2. storočia a charakteristickým preň bola vďačná radosť, sprevádzaná v liturgii častým Haleluja a taktiež zákazom pôstov a kľačania pri modlitbách. Počas týchto dní sa čítala zásadne iba Nová zmluva a to predovšetkým state z J, Sk a Zj, v ktorých hovorí vzkriesený Kristus k svojim nasledovníkom. V tomto období sa v kostoloch používala veľkonočná sviečka (paškál).

Časom sa ale (od 4. storočia) jednoliate päťdesiatdňové veľkonočné obdobie trhalo prijatím sviatku Vstúpenia Krista Pána na nebo a taktiež osamostatnením posledného, 50. dňa ako slávnosti zoslania Svätého Ducha. Aj preto sa oddelila tzv. oktáva, prvých osem dní tohto obdobia, ktoré boli vyčlenené zvlášť pre čerstvo pokrstených ľudí počas vigílie Veľkej noci, ktorí ostávali v bielom a aj preto sa niekedy tejto oktáve hovorilo biely týždeň a končila Bielou nedeľou, neskôr aj s obradom potvrdenia krstu (pascha annotinum).

Každý deň veľkonočnej oktávy mal svoj predpis propriálnych textov pre bohoslužby. V kresťanskej cirkvi bol od r. 389 príkaz zúčastňovať sa bohoslužieb každý deň počas tohto týždňa a zdržiavať sa ťažkej práce (zvlášť náročné pre poľnohospodárske oblasti vzhľadom na jarné obdobie), potom (9. stor.) bol tento čas skrátený iba na tri dni (do stredy), v období reformácie sa podľa predveľkonočného trojdnia prijalo podobné trojdnie zmŕtvychvstania (nedeľa-utorok) a od konca 18. storočia sa zákon vzťahoval už iba na pondelok. Rovnako to prijala aj naša evanjelická cirkev na Slovensku, na ružomberskej synode v r. 1707 boli ešte tri slávnostné veľkonočné dni, na peštianskej v r. 1791 už iba dva.

Propriálne texty na veľkonočný pondelok vychádzali z veľkonočnej nedele, opakoval sa introit, v našich agendách už Ž 118,20, evanjelium o emauských učeníkoch L 24,13-35 a epištola Sk 10,34-43 o Petrovi v Kornéliovom dome.

V Tranovskom kancionáli bolo k veľkonočnému pondelku odporučených šesť piesní, z nich dve máme v súčasnom spevníku: ES 133 a 139.