Svätodušné sviatky - pôvod sviatku
V päťdesiaty deň po Veľkej noci uplynulo plných sedem týždňov od Ježišovho vzkriesenia a už predtým, v židovstve sa v tento čas svätil Sviatok týždňov, tzv. šavuót (5M 16,9-12). Bol stanovený po siedmich (sedem ako počet dní v týždni, preto sviatok týždňov) týždňoch žatvy. V Biblii nie je zreteľne uvedené, že ide o sedem týždňov po Pasche, ale hneď po nej sa začínalo so žatvou jačmeňa a celá žatva sa konala po siedmich týždňoch žatvou pšenice. To bol dôvod k dožinkovej slávnosti – Sviatku žatvy (chag ha-kacír, 2M 23,16), alebo aj Sviatok prvotín (chag ha-bikkurim, 4M 28,26).
Neskôr, v čase helenizmu (mnoho Židov v diaspore), sa zmysel sviatku posunul, termín žatvy v iných krajinách bol celkom inokedy, nie 50 dní po Pasche. Slávnosť sa stala dňom pripomienky obnovy Nóachovej zmluvy (1M 9,8-17), uzatvorenej medzi Pánom Bohom a všetkými ľuďmi na Zemi. No stala sa aj pripomienkou odovzdania Desatora na Sinaji.
Konkrétny, 50. deň, prvý deň po siedmej sobote sa spomína v 3M 23,16. So zmenou názvu Šavuot na nový názov Päťdesiatnica, grécky Pentekoste sa stretneme v gréckom preklade Starej zmluvy Septuaginta, ktorý vznikol v africkej Alexandrii niekedy v 3., až 2. storočí pred Kristom a stal sa pôvodnou Bibliou prvej cirkvi. Patria do neho aj iné spisy, ktoré neskôr židovská synoda v Jamnii (Javne) okolo r. 90 po Kr. odmietla prijať do tzv. palestínskeho kánonu a my ich poznáme ako Apokryfné knihy. Práve tam sa spomína v knihe Tóbit 2,1 a v 2. knihe Makabejskej 12,32 nový názov Pentekoste (ním ale ako všeobecným číslom päťdesiat tento nepresný grécky preklad prekladá aj Jubilejný rok, napr. 3M 25,10). Nový názov sa už potom stal aj v neskôr vzniknutom kresťanstve všeobecne používaným – Sk 2,1 a 1K 16,8.
S päťdesiatym dňom po Veľkej noci je spojený aj nemecký názov sviatku Pfingsten, ktorý je pozostatkom pôvodne staršieho slova z formy datívu plurálu „an den Pfingsten“ (na päťdesiaty). Anglický výraz Whitsunday (white sunday), označujúci priamo svätodušnú nedeľu, odkazuje na biele rúcha krstencov, ktorí boli v stredovekom Anglicku krstení práve v tento deň. Tým by bol určitým dubletom Bielej nedele (1. po Veľkej noci), ktorá dostala názov podľa rovnakej situácie, ale v inej oblasti (Stredomorie). Iný výklad poukazuje na možný súvis s udeľovaním daru múdrosti (skorší anglosaský výraz „wit“) Duchom svätým pri krste.
Na Slovensku používame v protestantských cirkvách pre sviatok pomenovanie Letnice podľa staroslovanského označenia žatvy – letnica, v katolíckom prostredí sa viac používa termín: Turíce, čo pochádza zo slovenskej tradície znázorňovania tura – sviatok turica, keď ho stvárňovali dvaja muži stojaci za sebou prikrytí vrecovinou či iným materiálom, pričom na pleciach prvého bola vyrobená hlava tura, prikrytá brezovým vencom, na rohoch zvonce. Takáto procesia sprevádzaná davom ľudí privolávala bohatú úrodu. V Poľsku bol sviatok nazývaný aj ako Sviatok stáda, spojený s pohanským kultom plodnosti, spomínaným ako démonským ešte v postilách 15. storočia.
Na východnom Slovensku sa udomácnil názov Rusadle, často odvodzovaný od starorímskeho sviatku Dies rosale, alebo Pascha rosatum (dodnes sa tak sviatky nazývajú v južnom a strednom Taliansku). Lenže pôvod zrejme väzí skôr v ruskojazyčnom prostredí (sami ho presadzujú ako pôvodne slovanský), kde sa vo štvrtok pred nedeľou (nazývaný ako Semik) začínajú rusaľné dni, ktoré končia v utorok po nedeli. Počas týchto dní sa verilo, že ženské vodné bytosti, rusalky vychádzajú z vody a trestajú tých, ktorí zabudli na svojich predkov – sviatok bol spojený aj so slovanskou spomienkou na zosnulých. Preto bolo zvykom chodiť čistiť pramene a studničky, aby boli rusalky spokojné a neubližovali ľuďom. Keďže ide o neskorojarný sviatok, už plný zelene, v niektorých oblastiach (najmä Poľsko), sa dni nazývajú aj Zelenými sviatkami a ich symbolika sa spája aj s ozdobovaním kostolov zelenými ratolesťami.