Sláva

Hneď po prvej piesni na našich službách Božích nasleduje krátka liturgická časť nazývaná Sláva, alebo latinsky Gloria. Jej text obsahuje slová chválospevu „nebeského rytierstva", ktorý zaznel pastierom pri Betleheme pri ozname o narodení Spasiteľa: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." L 2,14 Do liturgického spevu je oproti biblickému textu doplnené titulovanie Boha Pánom (... Pánu Bohu...)

Umiestnenie Slávy hneď po prvej piesni liturgie dostáva prítomných od vyznania vlastných vín k oslave svätého Boha a smeruje k radosti evanjelia o Ježišovi Kristovi ako Spasiteľovi, ktorého nám poslal Pán Boh. Zároveň po vzývaní Ducha v predspeve a akte kajúcnosti sa teraz vianočným anjelským posolstvom prítomným oznamuje prítomnosť samého Ježiša Krista na službách Božích.

 V bohoslužbách sa Sláva objavuje údajne už v prvej tretine 2. storočia ako súčasť vianočnej vigílie podľa nariadenia rímskeho biskupa Telesfora. No umiestnenie bolo pred Večerou Pánovou, až pápež Symmachus (498-514) upravil používanie Slávy na každé bohoslužby hneď po Kyrie, avšak iba biskupmi, nie bežnými kňazmi. Kňazi ju smeli spievať iba na Veľkú noc a v deň svojej vysviacky. Koncom 11. storočia sa už používa všeobecne tak, že prvú vetu, úvodnú časť – Gloria spieva kňaz, zvyšok celé zhromaždenie (resp. chorus).

V dejinách cirkvi sa k biblickému slávospevu anjelov veľmi rýchlo pripojili ďalšie slová podľa predlohy žalmov a vznikol spev v gréckom jazyku, ktorý dostal názov Hymnus angelicus. Zachovalo sa niekoľko verzií, neskôr pribudli dokonca aj mariánske Glorie. Doplnená časť Glorie sa po latinsky nazýva Laudamus (chválime Ťa) podľa prvého slova. Aj pre toto jej textové rozšírenie sa tejto Sláve hovorí veľká sláva (doxológia) na rozdiel od malej (Sláva Otcu i Synu i Duchu ...), veľká sláva sa v liturgii spravidla vždy spieva.

Martin Luther Gloriu vo svojej úprave latinskej omše Formula missae (1523) ponechal v znení, ako bola dovtedy. Neskôr ju však v Deutsche Messe (nemeckej omši, 1526) vynechal, zrejme kvôli jej zložitému zaužívanému latinskému textu nevhodnému pre nemecké publikum, alebo ju jednoducho považoval za súčasť predchádzajúceho Kyrie a špeciálne ju neuviedol. Namiesto toho pravdepodobne on sám vytvoril pieseň na motívy Glorie s názvom All Ehr und Lob sool Gottes sein (Všetka česť a chvála Bohu), neskôr ju nahradila pieseň Mikuláša Decia, ktorá sa v modernom, upravenom preklade dostala aj do nášho súčasného spevníka pod číslom 337.

V slovenskej bohoslužobnej praxi sa spočiatku ujala Gloria vo forme piesní, tzv. Et in terra, to zn. že úvodný text Slávy zaspieval farár a zbor odpovedal celou piesňou tak, ako nám to dosiaľ ostalo pri výročných slávnostiach. Juraj Tranovský piesne najmä z českej tradície opravil, alebo priamo doplnil svojimi podľa rôznych období cirkevného roka. Tento piesňový spev ruší až Krmanova agenda (1734), keď zavádza v podstate dnešnú formu (s opakovaním posledných slov).

Podľa starej cirkevnej tradície sa Gloria vynechávala počas adventu a pôstu, či kajúcich dní. Proti tejto zásade sa postavil Daniel Sinapius Horčička v novom vydaní kancionálu v r. 1684 a odporúčal spev aj počas adventu a Samuel Hruškovic vo vydaní z r. 1741-1743 ho odporúča i počas pôstu. Preto sa dnes spieva na všetkých hlavných a sviatočných službách Božích, s výnimkou služieb Božích so spoveďou bez Večere Pánovej uvedených ako Deň pokánia.

Pri Sláve stojí liturg otočený tvárou k oltáru a zbor odpovedá postojačky buď anjelskou odpoveďou „Pokoj ľuďom dobrej vôle," alebo vo výročné slávnosti celou piesňou.

Súčasné znenie Slávy:

Liturg: Sláva na výsostiach Pánu Bohu!
Zbor: A na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Amen.