Privítanie
Bolo to ešte pred rokom 1911, kým sa v Pukanci nezišli zástupcovia cirkvi, aby sa dohodli na jednotnom poriadku bohoslužieb. Dovtedy mal každý cirkevný zbor aj na Slovensku všetko po svojom. Ak ste niekde, do niektorého cirkevného zboru prišli na návštevu, nikdy ste nevedeli, čo sa práve bude diať. Bude sa odriekať viera všeob. kresťanská? V niektorých cirkevných zboroch odriekali nicejské vyznanie! Alebo sa bude pri čítaní textov stáť? Niekde sedeli. Nám sa to zdá nepodstatné, ale ľuďom vtedy to prekážalo! Som presvedčený, že keby to bolo dnes tak, aj nám by to prekážalo. Preto vtedy došli k dohode o jednotných evanjelických bohoslužbách. Nech sa deje všetko slušne a v poriadku! 1K 14,40
Viete si predstaviť, že by sme dnes poriadok nemali a tu by niektorí pri evanjeliu sedeli, iní stáli, pri modlitbe podobne, alebo by slobodne ľudia počas programu vchádzali a aj vychádzali von? Chaos!
V roku 1996 do programu služieb Božích pribudlo hneď v úvode privítanie. V spevníku je nesprávne uvedené ako „oslovenie“ – zámerom nie je ľudí osloviť, získať ich pozornosť, ale privítať. Privítaním dnes začíname každé služby Božie. Už si ich bez toho ani nevieme predstaviť. Ono ešte nie je priamou súčasťou bohoslužieb, dokonca sa pôvodne plánovalo, že farár ho bude hovoriť od ambonu, pultíka, nie z oltára, aby až predspev bol samotným úvodom a začiatkom bohoslužobného stretnutia.
Práve v privítaní je priestor na oboznámenie sa s poriadkom, aby sme vedeli, čo a ako bude pokračovať. Aby sme neboli prekvapení a pri špeciálnych príležitostiach aby sme v kostole nehabkali a neblúdili v programe. To sa niekedy naozaj stávalo. Potom si cirkev ťažko mohla hovoriť, že je biblická, že sa všetko deje slušne a v poriadku. 1K 14,40
Nech aj v privítaní hovoríme iba o programe bohoslužieb a tak samotné privítanie nemá nijaký hlbší duchovný zmysel a obsah, predsa len jednou formulkou označuje, že začínajúce stretnutie, bohoslužby sú kresťanské, konajú sa v mene Božej Trojice. To je tá, ktorá tam má zaznieť: V mene Boha Otca, Syna i Ducha svätého. Túto formulku najmä mnohí starší kresťania poznajú ako prežehnávajúce sa vyznanie. Mladí sa dnes neprežehnávajú, alebo sa prežehnávajú len veľmi málo. Akosi sme si v našej cirkvi odvykli od dávania si Ježišovho symbolu na svoje telo (ako na chrám Ducha svätého). No je to možné urobiť práve pri tejto formulke v privítaní, na začiatku bohoslužieb.
Týmto symbolom si hneď na začiatku bohoslužieb ukážeme a pripomenieme, že sa stretávame s naším Bohom a že naše stretnutie je úzko zviazané s naším Pánom a Spasiteľom Ježišom Kristom.
Nech sú naše zhromaždenia, naše služby Božie ako miesto stretnutia sa s Pánom Bohom aj bratmi a sestrami konané biblicky: slušne a v poriadku!