Predstavenie Pána Ježiša
Tento sviatok pripomínaný v Jeruzaleme máme historicky podložený z konca 4. storočia – dokonca s veľkou okázalosťou a procesiou pred bohoslužbami, vo východnej časti cirkvi sa dodržiaval od 6. storočia. Jeho najstarším názvom bol Hypapante (gr.) (v preklade: Stretnutie a myslelo sa tým stretnutie Pána so Simeonom), dosiaľ užívaný vo východnej cirkvi.
Neskôr, po rozšírení mariánskeho kultu, niekedy okolo 8. - 9. storočia sa na západe zaužíval názov Očisťovanie Panny Márie, čo je, mimochodom, v tvrdom rozpore s neskoršie prijatou dogmou o jej nepoškvrnenom počatí (1854). Reformačné cirkvi mali problém s týmto názvom a vrátili sa k pôvodnému, resp. používali naraz obidva. U nás sa stretávame s označením sviatku v poradí: Očisťovania Panny Márie – Obetovanie Pána Ježiša, až od Petríkovej agendy (1954) je poradie opačné – najprv: Predstavenie Krista Pána, Očisťovanie panny Márie uvedené v zátvorkách, v súčasnej agende (1996): Predstavenie Pána Ježiša. Očisťovanie Panny Márie.
Dátum 2. februára vychádza z mojžišovského predpisu (3M 12,2-3) o 40 dňoch očisťovania ženy po pôrode syna, ktorého má potom predstaviť vo svätyni.
Od stredoveku bol tento deň vo svete známy ako Sviečkový deň (Lichtmess, Candlemass), kedy sa v kostoloch požehnávali sviečky (hromničky) s odkazom na Simeonov výrok: „On je svetlo, ktoré sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský.“ (Mt 2,32 ako odkaz na prorocké Iz 49,6) Vyzerá však, že toto bolo zaužívaným kresťanským prekrytím staršieho, pohanského sviatku očisťovania (luperkálie), či iného sviatku, u nás známeho ako Hromnice v polovici zimy.
Starorímske luperkálie pravdepodobne súviseli s legendou o vzniku mesta Rím (lupus – vlk, v legende sa hovorí o vlčici, ktorá odchovala mýtických zakladateľov mesta Romula a Rema). Slávili sa ako očistný obrad 15. februára na počesť starovekého vidieckeho boha plodnosti Faunusa. Cirkev tento pohanský sviatok zakázala (494) a prikázala podľa jeruzalemskej cirkvi namiesto toho sviatok Očisťovania panny Márie na 14. februára. Neskôr, keď sa Vianoce presunuli zo 6. januára na 25. decembra, prešiel tento sviatok na 2. februára. Podobne cirkev postupovala aj v iných krajinách – tento sviatok nahradil pohanské slovanské Hromnice, keltský Imbolg, či škandinávsky Disting...
V našom prostredí (staroslovanskom) sa v predkresťanskom období začiatkom februára oslavovala polovica zimy ako Perúnove dni. Perún bol bohom hromu a odtiaľ názov sviatku Hromnice. Sviečky hromničky, ktoré sa neskôr pri kresťanských obradoch požehnávali, sa používali potom v čase búrok na odvrátenie nebezpečenstva, neskôr k nim pribudlo viac tradičných zvykov.
Svätenie sviatku sa v našej cirkvi postupne vytráca, ostalo iba v málo cirkevných zboroch, v niektorých evanjelických cirkvách sa pripomína vždy v nedeľu medzi 2. a 8. februárom.
Predpísané starocirkevné perikopy, texty pre sviatok začínali introitom Ž 48,10-11.2, epištola podľa rôznych tradícií – 1K 1,26-31, najviac, hoci zo Starej zmluvy Mal 3,1-4 (tak ešte u Petríka), v najnovšej agende F 3,20-4,1. Evanjelium je samozrejme priamo o biblickom podklade sviatku – L 2,22-32, v našej agende skrátené iba na verše L 2,22-24 (hoci ako druhý, alternatívny text je v plnom znení veršov).
V Tranovskom kancionáli bolo k sviatku odporučených celkom osem piesní, z nich šesť sa dostalo do súčasného Evanjelického spevníka: ES 45, 46, 57, 71, 78 a 79. Posledné dve z nich sú v spevníku priamo označené ako určené pre tento deň.