Pozdrav

Služby Božie sú predovšetkým stretnutím Božieho ľudu, preto je celkom prirodzené, že ten, kto vedie liturgický poriadok stretnutia a celé spoločenstvo sa navzájom pozdravia. Od najstarších čias sa to koná zvolaním, ktorého dnešnú podobu v súčasnosti používame: „Pán Boh buď s vami!" – „I s duchom tvojím!"
Slová pozdravu a odpovede naň vyjadrujú myšlienku obsiahnutú v mesiášskom mene Pána Ježiša – Emmanuel – „Pán Boh s nami". Pozdrav sa v liturgii cirkvi používa od najstarších, apoštolských čias, prvá zmienka o jeho používaní cirkvou však pochádza až zo 4. storočia od Jána Zlatoústeho.

Znenie je zložením dvoch biblických textov:
1. Rut 2,4 – tu Bóaz prichádza na pole k žencom a zdraví ich: „Hospodin s vami!" Liturgický pozdrav „Pán Boh buď s vami!" zachováva preklad z latinského znenia: Dominus vobiscum – tak sa pozdrav dodnes označuje v katolíckych teológiách. Rovnaký, či podobný text je aj na iných biblických miestach (1S 17,37; 2Kron 15,2 a inde). Počas dejín dochádzalo k rôznym jemným významovým odchýlkam, pretože v pôvodnom hebrejskom texte, ani v jeho latinskom ekvivalente nie je uvedené sloveso, preto dochádzalo k viacerým pokusom: „Pán Boh nech je s vami!", alebo: „Pán Boh bude s vami." V našich predchádzajúcich agendách sa nachádzala forma: „Pán Boh, ráč byť s vami!", až v poslednej (z roku 1996) sa u nás používa súčasná forma.
2. 2Tim 4,22 – „Pán s tvojím duchom," v našom podaní: „I s duchom tvojím!" Pochopiteľne, nejde o Božieho Ducha, ale o liturga, ktorý sa zdraví s ľuďmi. Preto je celkom nesprávne, ak niekto nedbanlivo odpovedá: „I s duchom svojím.."

U nás nie je predpis, aký postoj má zachovať farár okrem toho, že pozdrav je tvárou k ľuďom. V minulosti však pri pozdrave jemne roztiahol ruky smerom ľuďom, čo vyjadrovalo túžbu kňaza, aby mu bolo udelené požehnanie od ľudí. Po odpovedi ľudí na znak súhlasu mierne sklonil hlavu a opätovne spojil ruky. Toto gesto znamenalo, že kňaz nedôveruje svojej vlastnej sile, ale s dôverou sa odovzdáva Pánu Bohu. Ľudia pri pozdrave po Sláve ostávajú stáť.

V latinskej rímskej omši (tridentskej) sa v liturgii nachádzalo až osem pozdravov – štyri tvárou k ľuďom, štyri k oltáru. Ba jeden pozdrav sa nachádzal ešte pred omšou v prípravnej fáze kňaza, keď pristupoval k príprave oltára. Každému dávali potom jedinečný význam súvisiaci s tým, čo práve kňaz konal. V liturgii po úpravách 2. vatikánskeho koncilu ostali súčasťou omše iba štyri pozdravy.
Lutherova reforma omše vo Formula missae (1523) ponechala pozdrav v jeho historickej podobe, no posunula jeho teologický zmysel – kým v rímskej omši pozdrav platil hierarchickému duchu kňazského úradu (dokonca podľa úrovne svätenia sa dodnes objavuje aj jeho iná forma u biskupov a pápeža), v evanjelickej cirkvi platí individuálnemu ľudskému duchu liturga, ktorému zbor praje Božiu prítomnosť k jeho službe. V Lutherovej reforme teda ostali štyri pozdravy, ktoré sa časom – najmä po vypustení poriadku Večere Pánovej z rámca služieb Božích - pretransformovali na iba tri pozdravy – po sláve, pred evanjeliom a po záverečnej antifóne.
Po poslednej revízii v roku 1996 ostal v programe liturgie jeden pozdrav (lat. salutatio – v preklade: želanie spásy) po úvode služieb Božích, končiacom slávou, keď sa liturg (okrem úvodného privítania) po prvýkrát obracia k ľuďom. Vzhľadom na iný dôraz pozdravu v našej cirkvi než v rímskej omši je však v súčasnosti duplikáciou toho, čo sa deje hneď v úvode služieb Božích pri privítaní, keď je celkom prirodzené, že sa liturg pozdraví s prítomnými.