Nový rok - deň obrezania Pána
1. januára máme zaužívaný dátum pre začiatok nového roka už od čias pred Kristom, od roku 191 pr. Kr. ako deň konzulov (iné zdroje uvádzajú až rok 45 pr. Kr.). Kresťanstvo nesledovalo rímske obyčaje nového roka, aj keď neskôr cirkev veľmi vďačne od pôvodného odkazu cirkevného roka skĺzla taktiež k pohľadom vpred a očakávaniam nastávajúceho solárneho roka.
V provinciách Rímskej ríše predstavoval 1. január, Nový rok, príležitosť k bujarým oslavám (viazaným aj k rímskemu božstvu začiatkov s názvom Janus, „jemu“ vďačíme aj my za názov prvého z mesiacov roka). Cirkev sa snažila kvôli ochrane kajúceho života nahradiť tento deň sviatkom Božej Matky (Bohorodičky) v rámci rozvíjajúceho sa mariánskeho kultu. Táto tradícia však narážala na stále viac sa presadzujúcu vianočnú oktávu (8-dňové obdobie po veľkých sviatkoch), miestne synody v Španielsku a Galii v 7. storočí nahradili podľa svojich zvykov už spred sto rokov mariánsky deň biblickou pamiatkou obrezania Pána Ježiša, na prelome 13. a 14. storočia sa sviatok presadil v celej cirkvi. Takto to prijala aj evanjelická cirkev a dosiaľ máme v bohoslužobnej agende na Nový rok uvedený názov sviatku: Obrezanie Krista Pána, Circumcisio Domini ako pamiatku obrezania Pána Ježiša na ôsmy deň od narodenia, od Vianoc.
Podľa židovských rituálnych zvykov, vychádzajúc z Tóry (najprv z 1M 17,10-12), bolo potrebné, aby každý izraelský chlapec podstúpil tento krvavý úkon. Obriezka znamenala zmluvu s Pánom Bohom. Skrze obriezku svojho muža bola do zmluvy zarátaná aj jeho žena.
Obriezku Pána zaznamenáva iba evanjelista Lukáš (v jedinom, strohom verši 2,21) a podľa tohto podania práve vtedy dostalo betlehemské dieťa svoje meno Ježiš. Nakoľko bol kontext obriezky malého chlapca predsa len háklivou témou, postupne sa od témy upúšťalo (u Františkánov napr. v 15. storočí, od r. 1721 v celej rímskej cirkvi) a zdôrazňoval sa viac význam samotného Spasiteľovho mena. V našich agendách máme odporučené témy – najprv v Petríkovej (1952): Ľudia nového mena, neskôr vo Filovej (1996): V Ježišovom mene.
Katolícka cirkev sa po stáročiach od r. 1970 vrátila k starému sviatku Panny Márie Bohorodičky a sviatok mena Ježiš presunula na nedeľu medzi 1. a 6. januárom, ak takej niet, tak potom vždy 2. januára. V poslednom období sa objavujú pokusy o návrat k sviatku 8. dňa.
Vo východných cirkvách kvôli tomu, aby vzdali hold matke Pána Ježiša, nečakajú na ôsmy deň, ale pripomínajú si ho pod názvom Synaxis Presvätej Bohorodičky hneď na druhý deň po narodení Pána Ježiša už 26. decembra (ale podľa ich kalendára, samozrejme) a ostatné sviatky oktávy sa posúvajú – Štefan až 27. decembra ... V rímskokatolíckej religiozite sa obriezka Pána Ježiša považovala za prvú zo siedmich bolestí Jeho matky, neskôr bola prekrytá svedectvom Simeona.
K tomuto poslednému dňu vianočnej oktávy boli pridelené typické texty:
Ako introit kombinácia textov Ž 8,1.4 a Iz 63,16b, v našich agendách – aj keď už nepoužívané – Iz 9,5 – v oboch variantoch sa objavuje myšlienka mena buď samotného Boha, alebo Božieho Dieťaťa . Novozmluvná epištola je z G 3,23-29 o pokrstení v Krista a iba jednoveršové evanjelium o obrezaní Pána Ježiša – L 2,21.
V Tranovskom kancionáli máme k tomuto sviatku odporučených 9 piesní, do súčasného spevníka sa dostalo šesť z nich: ES 68, 72, 73, 75, 76 a 250.