4. pôstna nedeľa - Laetare
Nedeľa patrí medzi tie, ktoré v našom evanjelickom cirkevnom roku nesú latinské označenie. Sú to iba nedele pred Veľkou nocou (vrátanie troch predpôstnych – gesimálnych) a tie po nej. Ich názvy pochádzajú z incipitu (prvého slova) starocirkevného introitu, antifonického spevu pri vstupe do bohoslužieb z latinského prekladu Biblie (nie Hieronymovej Vulgaty, ale staršej Italy). Spravidla išlo vždy o žalmy, až na niekoľko výnimiek, medzi ktoré sa dostala aj 4. pôstna nedeľa, ktorá pravdepodobne mala v introite najprv Ž 122,1, ale neskôr ho nahradil Iz 66,10, kde je prvým slovom v preklade latinskej Italy slovo Laetare (Radujte sa...).
V oboch textoch sa spomína radosť, ktorá poukazuje na to, že pôstne obdobie sa dostalo, či prehuplo do svojej druhej polovice. V prvých šiestich, či siedmich storočiach sa pôst začínal až prvou pôstnou nedeľou, neskôr boli kvôli 40 dňom pôstu pridané ešte štyri dni (nepočítajú sa nedele) a tak sa presný stred dostal na štvrtok. Blíži sa Veľká noc s evanjelium o zlomenej moci smrti, nielen vrchol pôstu so zvesťou o Golgote. Veriacich, ktorí sa poctivo postili, táto nedeľa povzbudzuje k nádeji na spásu. Aj preto v mnohých cirkvách od 16. storočia fialovú farbu oltárnych (i kňazských) rúch nahrádza ružová, ktorá je menej pochmúrnou. Zrejme súvisí s tradíciou pápežského svätenia zlatej ruže pôvodom už v 10. storočí. Odtiaľ aj občasný názov ružová nedeľa, alebo nedeľa ruží. Pápež ňou potom obdarúval dôležitých katolíckych panovníkov, napr. v januári 1519 ju poslal cez pápežského nuncia Karla von Miltitza saskému kurfistovi Fridrichovi Múdremu, aby si ho ňou naklonil na svoju stranu proti Martinovi Lutherovi.
V starých rímskych časoch sa vo 4. pôstnu nedeľu konala už druhá kajúca slávnosť pre katechuménov s ich preskúmavaním (skrutínie), čítalo sa evanjelium z J 9 o uzdravení slepého od narodenia, a teda o privedení človeka z temnoty do svetla tak motivujúceho pre blížiacich sa pokrstených. Katechuméni mohli teraz po prvý raz ostať na bohoslužbe o niečo dlhšie, vypočuť si aj evanjelium a učili sa modlitbe Otčenáš a vyznaniu viery, čím sa dostávali medzi verných kresťanov.
Typickým evanjeliovým textom nedele je však príbeh o nasýtení zástupov z J 6,1-15. Poukazuje nám na prichádzajúcu Veľkú noc a aj na Ježišove slová: „Veľmi som si prial jesť s vami ... skôr, ako by som trpel.“ (L 22,15) Prv, než odíde, chce sa postarať o hladný svet, ktorý potrebuje chlieb života. Odtiaľ sa táto nedeľa nazývala aj nedeľou Piatich chlebov, nedeľa chleba či nasýtenia. Téma Chlieb života nám ostala zachovaná aj v našej súčasnej agende.
V rôznych svetových tradíciách sa stretneme s mnohými inými názvami nedele – napr. materská s poukazom na starocirkevnú epištolu (odlišnú od našej súčasnej) k tejto nedeli G 4,21-5,1, kde sa hovorí o matkách Sáre a Hagar a našom práve nazývať sa Božími synmi (deťmi). V tento deň kresťania zvykli navštevovať kostoly, kde boli pokrstení.
V ľudovej tradícii sa nazývala aj Družbová nedeľa. Hoci sa v pôste nesobáši, neznamená to, že sa nesmie chodiť na vohľady – a to práve v tento deň. V staroveku boli v tento deň požehnávaní snúbenci, ktorí sa plánovali brať po Veľkej noci.
Zvláštnosťou vo svete je trojdňový Laetare karneval v Belgicku alebo jarná Laetare slávnosť v švajčiarskom Islikone.
V Tranovskom kancionáli (z r. 1949) je pre túto nedeľu odporučených 7 piesní, z nich máme v súčasnom Evanjelickom spevníku iba dve: ES 104 Ó, krv drahá a nepôstna ES 497 Z nesmiernej Božej milosti.