10. nedeľa po Trojici - Kajúca
Desiata nedeľa symbolizuje okrem polovice leta aj približnú polovicu bezslávnostnej časti cirkevného roka. Aj preto si v tradícii získala zvláštnu pozornosť. Hoci pôvodne mala iba všeobecný charakter v rámci druhého cyklu tohto obdobia (ktoré bude vrcholiť až o týždeň), v 16. storočí sa spája s pripomienkou zničenia židovského chrámu v Jeruzaleme 10. augusta 70 a dostáva názov židovská, neskôr izraelská nedeľa. Existoval aj pamätný deň zničenia chrámu, ktorý sa pripomínal presne 10. augusta a bol radený medzi pamiatky mučeníkov, ale ten v cirkvi prekrýval ešte iný sviatok - sv. Vavrinca v ten istý dátum. V potridentskom misáli rímskokatolíckej cirkvi sa pripomienka presunula na 9. nedeľu po Turícach, teda ešte dva týždne pred nami. Spoločné v oboch tradíciách je evanjelium L 19,41-48 (resp. iba po verš 47a) o Ježišovom plači nad Jeruzalemom.
Tradičnou témou židovskej nedele bol Pamätný deň zničenia Jeruzalema, čím sa myslela predovšetkým vyhlásená výzva Vespazianovho syna Tita k útoku na mesto a nešťastný oheň, ktorý tragicky zachvátil aj chrám. Ale popritom sa spomínalo aj na staršie zničenie ešte šalamúnovského chrámu za Nebúkadnecara z r. 586 pr. Kr.
Kresťania si dlho vysvetľovali zničenie chrámu ako Boží súd nad ľudom, ktorý neprijal Ježiša za svojho Mesiáša. Stredobodom záujmu bola preto „misia k Židom“, nie raz však nesprávne pochopená s dôrazom na krik ľudí pred Pilátom: „Krv Jeho na nás a na naše deti!“ (Mt 27,25) V takomto postoji dochádza aj k pomenovaniu nedele ako kajúcej, či nedele pokánia.
Text o zničení mesta Jeruzalem je už tradične súčasťou chrámových agiend našej cirkvi (asi najstarší je text v Jakobeiho modlitbách z r. 1732, potom najbližšie až v Bystrickej agende z r. 1741), určený je na čítanie na popoludňajších (nešporných), či večerných bohoslužbách danej nedele. Zaujímavý by bol prieskum, ako sa jazyk a odsúdenie židovskej nevery a neprijatia Ježiša za Mesiáša odrážalo dejinami našej cirkvi zvlášť v týchto textoch, resp. aj v kolektách k danej nedeli. V súčasnej agende vidieť odraz diania vo svete, zvlášť v Nemecku, kde sa upúšťa od odsudzujúcich výrokov v rámci „misie voči Židom“. Vidieť to aj u nás napr. na zmene epištoly (dosiaľ bývala 1K 12,1-11, ešte v predposlednej agende tak), teraz je R 11,25-32, Pavlova teológia o dočasnom zavrhnutí Izraela.
V Nemecku sa, zvlášť po holokauste počas 2. svetovej vojny, od roku 1945 veľa diskutovalo o zmene nešťastne chápanej témy 10. nedele po Trojici, od cirkevného roka 2018/19 sa zmenili propriálne texty, táto nedeľa dostala dva varianty:
a) buď ostane zachovaný kajúci charakter s pripomienkou zničenia Jeruzalema a aj zachovaným textom evanjelia L 19,41-48, s fialovou (!) liturgickou farbou,
b) alebo si môžu v zboroch zvoliť druhú tému: „Kresťania a Židia – radosť v Izraeli“, ktorá je viac o vzťahoch medzi oboma náboženstvami a hľadaním toho, čo je spoločné. Alternatívnym evanjeliom tu je Mk 12,28-34, kde je zachytený rozhovor Pána Ježiša so zákonníkom o najvyššom prikázaní a tak je zdôraznené teologické spojenie kresťanstva s judaizmom. Pri výbere tohto variantu je liturgická farba zelená.
K tejto nedeli sa viaže aj veľká variabilita introitov, od pôvodných žalmických (asi 55,17-18, ale je veľa aj iných možných), k nežalmickému, v ktorého výbere vidieť tiež dobový postoj k Židom – Iz 65,1-2 (o vzdorovitom národe, ktorý nehľadal Božie meno).
Navrhnutá téma nedele v súčasnej agende je: Neprijatá milosť Božia (na pamiatku zničenia Jeruzalema), v predošlej, Petríkovej bola viac zvýraznená exkluzivita kresťanstva: Rozchod so Židmi i pohanmi.
Čo sa týka liturgickej farby, uvádza sa, že vo všetkých nedeliach po Trojici sa používa zelená. Nie je uvedená ani 10. nedeľa ako výnimka. No pre kajúci deň je predpísaná čierna, preto sa vo väčšine (možno aj všetkých) cirkevných zborov používa práve čierna.
A ešte odporučených piesní v Tranovskom kancionáli ku kajúcej nedeli bolo osem, v súčasnom spevníku máme tri z nich: ES 320 Ach, čo smutný mám si počať, ES 331 Odvráť, ó, Bože a ES 335 Zmiluj sa a zľutuj sa.