1. nedeľa po Veľkej noci - Quasimodogeniti
Obdobie Veľkej noci, v starých časoch nazývané aj Quinquagesima paschalis, sa krátko po zavedení sviatkov Zmŕtvychvstania Pána natiahlo na päťdesiatdňové obdobie po vzore starozmluvného radostného Sviatku týždňov – Šavuot (5M 16,9-12). Ten mal trvať podobne plných sedem týždňov, i keď slávený býval väčšinou iba v jeden deň a neskôr, v časoch Makabejčanov (2Mak 12,32) dostal názov Pentekoste, v našom preklade Letnice. V kresťanskej cirkvi sa spočiatku počas celého tohto dlhého obdobia radosti zo vzkrieseného Pána zakazoval pôst a zvyk kľačania pri modlitbách bol nahradený státím.
Vo 4. storočí prežívanie veľkonočnej radosti počas celých 50 dní začalo postupne chladnúť, kvôli na Veľkú noc pokrsteným katechuménom, neofytom sa zaviedlo obdobie veľkonočnej oktávy, špeciálnych ôsmich dní veľkonočného, niekedy nazývaného aj biely týždeň. Krstenci celý týždeň (najmä na každodenných bohoslužbách) nosili typické biele rúcha. Liturgia oktávy bola veľmi bohatá, každý deň mal špeciálne biblické texty, modlitby, spevy. Počas dní oktávy boli najmä v starovekom Ríme od r. 389 zakázané obchody a aj všedná práca. Neskôr sa obdobie oktávy skracovalo, aj keď názov ostal – najprv za pápeža Adriána I. († 795) bola kvôli inému obsahu vypustená nedeľa po Veľkej noci, neskôr kvôli potrebe prác na poli ostalo svojské triduum, trojdnie Veľkej noci – od nedele do stredy s tým, že nám dodnes z týchto dní ostal najviac veľkonočný pondelok, resp. niekde – napr. v austrálskej Tasmánii aj veľkonočný utorok.
Názov 1. nedele po Veľkej noci QUASIMODOGENITI pochádza najmä v evanjelickom prostredí z latinského introitu 1Pt 2,2 „quasi modo geniti infantes“, „ako práve narodené nemluvniatka“. Je dosť pravdepodobné, že pôvodne tam bol iný introit (Ž 81,8), ale práve kvôli neofytom, ktorí v túto nedeľu odkladali svoje biele rúcha a zaraďovali sa ako nováčikovia viery do bežného života cirkvi, bol prijatý tento introit.
V rôznych krajinách sa pri tejto príležitosti objavili aj iné názvy: najviac asi biela nedeľa (lat. Dominica in albis) – kvôli záveru „bieleho týždňa“. V stredoveku sa pod bielou nedeľou myslela aj prvá pôstna nedeľa, deň, keď si v niektorej tradícii katechuméni ešte len obliekali biele rúcho a k zmene bielej nedele na nedeľu po Veľkej noci došlo vraj až v 16. storočí... Iným názvom je aj prechodná nedeľa (súviselo to viac s uvoľňovaním prác), v anglofónnom prostredí sa jej dostalo pomenovanie nízka nedeľa (low sunday) pre jej nižšie postavenie v oktáve oproti Veľkonočnej nedeli, vo frankofónnom prostredí zas zatvárajúca nedeľa (Paques close), resp. na východe aj Antipascha, pretože zatvára veľkonočnú oktávu. Občas sa môžeme stretnúť i s názvom Tomášova nedeľa podľa predpísaného evanjelia J 20,19-29 (v Petríkovej agende iba jeho prvá časť – verše 19-23, v súčasnej zase iba druhá časť – verše 24-29).
Vo východnom kresťanstve sa používa aj pomenovanie Radunica (Radovnica), ktoré odkazuje na starý grécky a rímsky sviatok zosnulých, pri ktorom sa namiesto trúchlenia za mŕtvymi radovali s nádejou na nový život. Radunica sa slávi v rôznych tradíciách v túto nedeľu, alebo aj utorok po nej, prípadne vo veľkonočný utorok.
V rímskokatolíckej cirkvi sa nedele v tomto období označujú poradovými číslami, pričom Veľkonočná nedeľa je 1. nedeľou Veľkej noci, po nej nasleduje 2. nedeľa Veľkej noci. Od roku 2000 sa používa aj názov nedeľa Božieho milosrdenstva.
Pochopiteľne, liturgickou farbou nedele, ako aj celého veľkonočného obdobia je biela.
V Tranovskom kancionáli (1949) bolo na túto príležitosť odporučených šesť piesní, z nich sa do nášho súčasného spevníka dostali tri: ES 133 Jezu Kriste Vykupiteľu, ES 152 Vstal z mŕtvych milý Kristus Pán a ES 156 Žije Ježiš, môj život.