Zjavenie Krista Pána
Kým takmer celý svet používa pre tento deň pôvodne grécke slovo Epifánia, u nás sa ujal preložený výraz Zjavenie. Hoci sa tento termín dnes používa viac v zmysle „prízrak, vidina“, v cirkevnom slovníku sa zafixoval už starší význam „preukázanie sa, odkrytie“.
O aké zjavenie Krista ale vlastne ide? A ako je spojené s hviezdou, ktorá sa tiež zjavila – najprv na východe, potom aj nad Betlehemom?
Podľa viacerých zdrojov sa dostaneme do východnej cirkvi v egyptskej Alexandrii už niekedy okolo r. 150 a budeme asi musieť priznať, že cirkevný sviatok má tentokrát skutočne niečo spoločné s pohanstvom, konkrétne s helenizovaným (pogréčteným) pohanstvom Egypta.
V Alexandrii sa v noci z 5. na 6. januára oslavovalo narodenie helénskeho boha času a večnosti Eóna. Termín nie je náhodný. Tak, ako sa aj u nás hovorí o viditeľnom predĺžení dňa (na tri krále o skok dále), aj starí Gréci vedeli, že deň zvíťazil, že slnovrat je za nami, pre pohanov že boh času vracia deň... Na druhý deň slávnosti Eóna sa pri obradoch čerpala voda z Nílu (obraz tečúcej večnosti). Táto sa odkladala a podľa ľudového rozprávania sa v túto noc zjavoval aj Dionýzos a na mnohých miestach premieňal vodu na víno.
Gnostická sekta basilidiánov v Alexandrii si pospájala v rámci svojej túžby po skrytom aj zjavenom poznaní viaceré veci a pôvodný Eónov sviatok urobila Ježišovým. Podľa ich chápania bol Ježišov krst Jeho vlastným narodením a Dionýzovo premieňanie vína si spojili v ten istý dátum roka aj s Ježišovým zázrakom v Káne ... Cirkevný otec Klement Alexandrijský († asi 216) ako prvý zaznamenal, že basilidiáni svätia 6. januára sviatok – narodenia Krista, Jeho pokrstenia aj prvého zázraku v Káne. Vo východnej cirkvi sa 6. január stal krátko na to dôležitým dátumom.
Západná cirkev medzitým prijala sviatok Kristovho narodenia, Vianoce (niekedy okolo r. 311) a v druhej pol. 4. storočia došlo medzi obidvoma k vzájomnému prevzatiu sviatkov.
Rím však namiesto pripomínania si narodenia Božieho Syna, keďže preto už sviatok mal v decembri, sem priradil práve klaňanie sa mudrcov. Neskôr tri oslavy tohto sviatku duchaplným spôsobom v ľudovej zbožnosti spojili pomocou motívu Kristovej svadby s Jeho cirkvou: ako kúpeľ nevesty v krste, ako svadobnú hostinu so zázrakom vína, na ktorú sa ponáhľajú mudrci so svojimi darmi.
Stredoveká ľudová zbožnosť so sviatkom ďalej pracovala, témy krstu a zázraku v Káne boli presunuté na najbližšie nedele (tak to máme aj my dnes) a ostal iba jeden sviatok s hviezdou a mudrcmi.
Posolstvo sviatku je: Pán Boh zjavil, ukázal sám seba v Ježišovi Kristovi celému svetu tak, ako jasná hviezda pohanom ukázala na Ježiša.
Stredovek priniesol aj zvýšenú, až prehnanú úctu k postavám príbehu. Okrem prenesenia údajných ostatkov mudrcov v r. 1164 do Kolína n/R. sa vyprofilovali podľa druhov darov presne traja mužovia (biblickú podporu k tomu doložili aj tromi synmi Nóacha – každý muž je potomkom jedného z nich). Z istého staršieho spisu zo 6. storočia im prischol nový výraz: králi (podľa Iz 60,3) a od 9. storočia dostávajú po prvýkrát aj mená: Gašpar, Melchior (u nás dnes Melichar) a Baltazár. V západnej cirkvi pribudol zvyk žehnať príbytky a na dvere písať písmená, ktoré nápadne pripomínajú troch kráľov (len Gašpar je dnes už aj u nás s písmenom C, podľa latiny). Nápis obsahoval písmená CMB a tri krížiky (trojjediný Pán Boh), za nimi letopočet – „C†M†B†2022“, alebo aj v tvare 20*C†M†B†22. Novšie vysvetlenia síce tvrdia, že v skutočnosti ide o akrostich, prvé písmená latinskej vety Christus mansionem benedicat (Kristus nech požehná tento príbytok), otázkou ostáva, čo je naozaj pôvodnejšie.
Tak, ako je zložitý vývoj sviatku, sú pestré aj zvyky v rôznych krajinách sveta. Viete, že napr. v takom Bulharsku v tento deň kňazi hádžu do ľadovej vody drevený kríž a hrdinskí chlapi sa pretekajú, kto ho z tej studenej vody prvý dostane? Podobná tradícia je ale aj v pravoslávnej Ukrajine či Rusku (možno nájsť napr. pravidelné každoročné propagačné videá s kremeľským vodcom v ľadovej vode).
Pre bohoslužby sú vybraté starocirkevné perikopy, texty – introit Ž 72,1, epištola pôvodne netradične zo Starej zmluvy Iz 60,1-6. V súčasnej agende nie je zvýraznený výber zo Starej zmluvy, ale ako epištolické čítanie je uvedený text z neskorších Eisenašských perikop (1896) Ef 2,11-18. No, keďže bohoslužby majú sviatočný charakter, u nás sa namiesto epištoly spieva žalm – Ž 72,1-3.10-13.19 (u Petríka 72,1-12). Evanjelium pre sviatok je úplne typické – Mt 2,1-12 o mudrcoch z východu.
Zo siedmich odporučených piesní v Tranovskom kancionáli sa k sviatku Zjavenia do Evanjelického spevníka dostlali tri: ES 40, 70 a 460.