Predpôstna nedeľa - Quinquagesima. Esto mihi.
Tretia nedeľa v predpôstnom období dostala ďalší a vlastne najdôležitejší číselný názov: Quinquagesima, v preklade: Päťdesiatnica. Podľa nej získali dve nedele pred ňou podobné mená. Pomenovanie je úplne identické s nedeľou Pentecoste (1. svätodušná slávnosť). Rozdiel je iba v tom, že prvý názov je latinský a druhý grécky – ako jediný grécky z označení nedieľ cirkevného roka. Obidva v preklade znamenajú číslo 50 a sú zrkadlovou súmernosťou okolo Veľkej noci.
Poukaz na zrkadlenie svätodušného sviatku v tejto nedeli môžeme pocítiť pri čítaní starocirkevných perikop (biblických textov), snáď najmä žalmického introitu Ž 31,3b-4, podľa ktorého mala nedeľa aj svoj starší, pôvodnejší názov Esto mihi (Buď mi). V žalme čítame prosbu k Pánu Bohu, aby bol „ochranným bralom a ohradeným domom“, aby zachránil... To je krásny obraz toho, čo nás bude v cirkevnom roku nasledujúcich 50 dní a potom ešte ďalších 50 dní čakať – totiž správa o tom, čo všetko pre nás náš Spasiteľ urobil a aký výsledok to v podobe zlomenej moci smrti prinieslo. V predpísanom evanjeliu L 18,31-43, v ktorom sa spájajú dva príbehy, sa myšlienka opakuje: najprv predpoveď utrpenia Pána a potom oslobodenie od moci hriechu v podobe choroby (uzdravenie slepca), resp. smrti (vzkriesenie na Veľkú noc). Kým v starších tradíciách sa tematicky (kvôli evanjeliám) spájali viac nedele Deviatnik a po Deviatniku, naša súčasná agenda spája nedeľu Po Deviatniku a Predpôstnu podobnými témami: pre predošlú nedeľu Dar Božieho slova a pre túto Dar Božej lásky, ktorá reflektuje starocirkevnú epištolu nedele – pavlovskú hymnu lásky 1K 13,1-13.
Zvlášť v rímskokatolíckej cirkvi, kde sa v najbližšiu, popolnicovú stredu praktizuje pomazávanie popolom, sa v nedeľu Quinquagesima po poslednej omši pália palmové (či iné) listy, ktoré boli požehnané pred rokom na Kvetnú nedeľu. Práve tento popol sa používa v stredu.
Nedeľa má, resp. mala v rôznych krajinách aj iné názvy, napr. v staročeskej cirkvi 2. nedeľa po Deviatniku, no omnoho častejšie sa stretávame s výrazom mäsopustná, či podobným zvlášť v tradíciách, v ktorých sa už po tejto nedeli nesmelo jesť mäso. V latinčine sa nazývala Dominica carnis privium, čo znamená: nedeľa bez mäsa. Termín „zdržiavanie mäsa“, lat. carnem levare etymologicky vyústilo do nového slova karneval a vo svete sa začal pred pôstom používať najprv sedemdňový čas mäsopôstu, karnevalu či fašiangov plného zábavy a veselého hodovania. Začínal sa tzv. tučným štvrtkom typickým maximálnym prejedaním sa s poverou, že to zabezpečí dostatok sily na celý rok a končil sa mäsopustným utorkom, po ktorom už na druhý deň nasledoval pôst od mäsa. Mäsopôst teda ešte nebol bezmäsitým obdobím, iba označoval to, čo príde po ňom. Neskôr sa fašiangový čas roztiahol na celé obdobie už od Epifánie (6.1.).
Tam, kde sa pôst dodržiaval skôr (východné cirkvi už v nedeľu Septuagesima), sa nedeľa nazýva syropôstnou a k pôstu od mäsa pristupuje aj zdržiavanie sa mliečnych výrobkov (najmä maslo a syr) – u východných Slovanov (Rusko, Ukrajina, Bielorusko) má teda nedeľa aj pomenovanie Maslenica, ale aj Nedeľa odpustenia, podľa čítaného evanjelia (Mt 6,14-21) o odpustení, veriaci sa vtedy navzájom prosia o odpustenie a tak vstupujú do dlhého pôstneho obdobia, či nedeľa Adamovho vyhnania, pretože v ranných aj večerných bohoslužbách (matutínie a vešpery) sa pripomína zase tento biblický príbeh.
V revidovanom ekumenickom lekcionári sa táto nedeľa namiesto 6. po Zjavení stala nedeľou Premenenia Pána ako obraz prechodu z jedného do druhého obdobia v cirkevnom roku.
Farebne sa v liturgike tam, kde nedeľa zdôrazňuje pôstne obyčaje, používa fialová, tam, kde sa spája s premenením Pána biela a zelená tam, kde sa radí k obyčajným nedeliam (trebárs aj uprostred slávnostnej polovice cirkevného roka).
Spomedzi piesní v našom spevníku máme podľa Tranovského kancionálu (4. vyd.) z pôvodne ôsmich odporúčané: hoci už pôstne - ES 86 Baránok, hľa, nesie viny a ES 89 Drahý Spasiteľ náš, ako aj ES 236 Ó, láska Božia, ES 244 Kristus príklad pokory a ES 461 Kiež viac Ťa milujem.