2. adventná nedeľa
Advent pokračuje druhou adventnou nedeľou, rúcha v kostoloch sú fialové po celé adventné obdobie (podľa všetkého rovnakú farbu všetkých nedieľ adventu nám v našom prostredí kopírujú aj rovnaké farby sviečok na adventných vencoch, i keď tie nie sú nutne fialové, vo svete to však tak nebýva – o tom nabudúce).
Zvláštnosťou a zároveň aj ťažkosťou nedele je pôvodný vstupný spev do liturgie, introit z Iz 30,27-29. V niektorých cirkvách (napr. českobratská) ho majú kvôli jeho náročnej zrozumiteľnosti prispôsobený (uvádzajú ho zvláštne: Iz 30,27.30.29), čo by si vyžadovalo podrobnejší exegetický výklad daných veršov, ak by sme chceli hľadať príčinu. Nám už veľmi na znení introitu nezáleží, zvlášť, keď ho už ani v našej liturgii nepoužívame, ale v časoch, keď sa ním bohoslužba začínala, naň kládli veľký dôraz a dosiaľ sa vlastne introit v mnohých cirkvách aj používa. Náročným spôsobom tzv. centonizácie došlo k miernemu posunu slov v Iz 30 (najmä k veršu 19) a vznikol ambroziánsky chorálový introit s lat. názvom Populus Sion, v preklade: Ľud Sionu. Odtiaľ sa potom začal aj pre celú nedeľu používať tento názov.
Posolstvo nedele sa však už trochu rozchádza viacerými smermi, najmä kvôli svetovému ekumenickému hnutiu. Vynikne to zvlášť pri evanjeliových textoch.
V našej tradícii starocirkevných perikop (zosobnenej aj v posledných agendách) sa stretneme s tematikou prichádzajúceho Božieho kráľovstva (L 21,25-33). To je spolu s témou prvej adv. nedele prepojením so starým cirkevným rokom, ktorý sa tiež končil pohľadom na budúce veci a advent najmä vo svojej prvej polovici tiež pozerá na budúcnosť v podobe druhého príchodu Krista na zem.
No zároveň tu existuje aj iná, novšia a viac ekumenická tradícia, s ktorou sa stretávame napríklad aj u nás v pred časom vydanom lekcionári, vo všetkých troch cykloch. Tá je spojená s Jánom Krstiteľom, ako tým, kto prepája obdobie Starej a Novej zmluvy a objaví sa potom aj v nasledovnej, tretej adventnej nedeli. (cyklus A: Mt 3,1-12, B: Mk 1,1-8, C: L 3,1-6)
Epištola R 15,4-13 (v súčasnej agende vynechané prvé tri verše) nesúvisí s evanjeliom a pravdepodobne pochádza ešte z prastarého lectio continua (postupného čítania epištol na stretnutiach, bohoslužbách), skôr s introitom ako rozvedenie prorokovej zvesti odtiaľ a hlása radostnú skutočnosť, že spása prišla pre celý svet v Ježišovi Kristovi. U nás vynechané prvé verše epištoly však dávali textu trochu iný dôraz, založený na Písme a preto sa v minulosti táto nedeľa v niektorých oblastiach nazývala aj nedeľou Biblie; práve cez vynechané verše nájdeme aj spojitosť s evanjeliom, v ktorom Kristus hovorí, že „Jeho slová sa nikdy nepominú“.
Typická pieseň pre 2. adventnú nedeľu je Ó, Spasiteľ, roztrhni nebesá (O Heiland, reiss die Himmel auf) od Fridricha Spee von Langenfeld (1591-1635), v našom spevníku ju však nemáme. Evanjelici ju veľmi dlho odmietali pre katolícky pôvod jej autora, až v 20. storočí našla svoju cestu aj do protestantských spevníkov.
Spomedzi odporúčaných piesní v Tranovskom kancionáli (1949) sa do nášho súčasného spevníka dostali: ES 10, 15, 19, 26 a 30.